Kúsok Slovenska hore nohami, alebo Lesk a bieda zoofarmy Nový Zéland

  • Spravodajstvo
  • 25. apríla 2018, 17:38
  • Autor:Gabo Kopúnek

Keď som pred desiatimi rokmi písal svoj prvý článok o zoofarme Nový Zéland kúsok za Modrovou, ani som netušil, aký doslovný napokon bude jeho titulok Kúsok Slovenska hore nohami.

 Natrafil som na ňu náhodou, keď som šiel robiť reportáž o lyžovačke na Bezovci. Upútali ma najskôr ohrady s ich chlpatými obyvateľmi, napokon aj dvaja ľudia, ktorí sa o tieto zvieratá starali.

Spoznal som tak Bernardínu Jedličkovú a jej vtedajšieho partnera Miloša Minára. Bol za nimi zaujímavý príbeh a pred nimi ešte zaujímavejšia budúcnosť. K vysnívanému snu sa však spoločne na jednej lodi nedoplavili.
Aj z úcty k pani Jedličkovej mnohé mne známe okolnosti rozvíjať nebudem. Zdieľam jej nádej, že raz bude v živote lepšie. A rovnako jej držím päste, aby som nielen tomuto kúsku krásnej prírody priniesol šťastie.
Možno by som sa k písaniu tejto reportáže ani nerozhodol, nebyť mnohých negatívnych komentárov na adresu zoofarmy či jej majiteľov. Ľudia totiž radi hodnotia mnohé veci povrchne, podľa svojich pocitov a vôbec netušia, koľko úsilia a mozoľov museli mnohí vynaložiť, aby niečo takéto vzniklo.
Ako hovorí majiteľka B. Jedličková, ľudia sú rôzni: „Tí, čo sem prídu na drahých autách, poriadne ani nepozdravia a nad všetkým ohŕňajú nos. Našťastie, väčšina ľudí, a prichádzajú sem celé rodiny, je nadšených a páči sa im tu. Nekritizujú, radšej sa spýtajú, prečo toto a prečo ono. A odchádzajú spokojní.“
Maoriovia, bizóny aj futbalisti
To všetko ešte dnes ponúkajú rôzne webové portály, keď si prečítate články, ktoré však boli napísané pred piatimi rokmi. Odvtedy sa veľa zmenilo, no na vzhľade zoofarmy to nevidno. Stále ostáva upravená, stále v nej nájdete zvieratá, s ktorými spomínaná dvojica začínala. A ako to bolo?
Miloš Minár bol chovateľom oviec, vizionár a dobrodruh. Bernardína Jedličková zasa majiteľkou pozemkov, na ktorých zoofarma Nový Zéland stojí. Už si ani nepamätám, ako sa spoznali, a vôbec to nie je ani dôležité.
Miloš pochádzal od Zlatých Moraviec, priženil sa na východ Slovenska, dlhšie žil u protinožcov a v tom čase spolu bývali v dome Bernardíny. Na humne chovali ovce. Bolo ich toľko, že sa na ne susedia ponosovali, tak ich asi v roku 2005 presunuli na pasienky pozdĺž cesty na Bezovec.
„Zvieratá začali pútať pozornosť okoloidúcich, tak mi napadlo založiť farmu s novozélandským štýlom chovu. Až na bizóna amerického, ktorého na farme privítame v marci, sú tu zastúpené prakticky všetky hospodárske zvieratá, ktoré sa chovajú na Novom Zélande. Zvieratá taktiež zastupujú jednotlivé kontinenty,“ vysvetľoval mi pred desiatimi rokmi M. Minár princíp zoofarmy.
Okrem chovu sa chceli viac zamerať aj na agroturistiku a vybudovať reštauračné i ubytovacie zázemie. Rukou mi nadšene ukazoval, kde bude čo stáť, kde sa čo bude chovať.
Vtedy už okrem austrálskych oviec, škótskeho dobytka, africkej búrskej kozy a juhoamerickej lamy chovali aj ázijskú dvojhrbú ťavu. V pláne mal ešte priviezť severoamerického bizóna, klokany, pštrosy a zakladať stáda.
„Návštevníkom ukážeme nielen prácu na farme, ale aj domorodý folklór Nového Zélandu. Plánujeme tu totiž ubytovať Maoriov, pôvodných obyvateľov Nového Zélandu,“ hrdil sa vtedy farmár. Dokonca aj tým, že do rozvoja farmy už investovali desať miliónov korún z vlastného vrecka. Po čase som však zistil, že to bolo aj z úverov, ktoré ako zábezpeka kryli pozemky B. Jedličkovej.
Kým „veľkohubý“ Miloš svoje sny realizoval, ona stála vždy skromne v úzadí. A hoci Miloš nikdy neopomenul vyzdvihovať jej najväčšiu zásluhu na všetkom, ako celebrita sa necítila. Na hornej lúke na kraji lesa pribudla ohrada pre klokany a pštrosy, pri ceste dokonca aj heliport, kde mali pristávať helikoptéry pre vyhliadkové lety.
Prišli aj Maoriovia, s nimi aj mnohé problémy. Neskôr do novej ohrady pribudol i bizón, a tak sa splnil Milošov sen chovať a ukazovať zvieratá z každého svetadielu.
Maoriovia zoofarmu jednoznačne preslávili. Na Slovensku pobudli niekoľko mesiacov, stali sa atrakciou nielen pre turistov, ale tiež pre médiá, ktoré si podávali kľučku na pomyselných dverách zoofarmy. Miloš bol na výslní aj vnútornom. Všetko sa darilo, a tak stále špekuloval, čím by svoje ego ešte viac nakŕmil.
Pre mňa nezmyselným ťahom bolo generálne sponzorstvo piešťanského futbalového klubu. Futbalu sa vôbec nerozumel a ani nevedel, ako to v tomto svete chodí. Navyše, spojil sa s ľuďmi (nie z futbalového klubu), ktorí ho, podľa jeho slov, dostávali do šlamastík. Cítili, že z Miloša tečú peniaze, cudzie, a tak sa snažili dojnej kravy držať čo najdlhšie.
Bežní ľudia to nevideli. Pre nich bolo pripravené pompézne divadlo potomkov ľudožrútov, ktorí buď na pódiu zoofarmy, alebo na futbalovom štadióne pred zápasom zatancovali svoj bojový tanec haka. Alebo sa rozplývali nad chuťou klokaních steakov či domorodého jedla hangi, ktoré sa v tom čase na zoofarme podávalo.
Lenže peniaze „na sekeru“ prestali tiecť, neslávne skončilo aj sponzorovanie futbalu a omnoho vážnejší bol návrat majiteľov z Nového Zélandu, kam Maoriov na jeseň roku 2009 sprevádzali.
Peniaze boli fuč, práca ostala
Vytriezvenie prišlo krátko nato. Kým boli obaja na opačnej strane zemegule, zverili záležitosti okolo farmy do rúk finančnému poradcovi, ktorý im na biznis zháňal peniaze. Zrejme potreboval uspokojiť veriteľov, tak začal kšeftovať s pozemkami pani Bernardíny.
„Mal našu dôveru i plnú moc,“ okomentoval to M. Minár. Prišli na to vraj náhodou, keď chceli začať stavať plánovanú maorijskú dedinu. „Poradca si na náš úkor riešil svoje finančné problémy. Výsledkom sú dlhy a zapečatený stavebný pozemok, na ktorom mala vzniknúť maorijská dedina,“ vysvetľoval novinárom. Celá pravda však bola niekde inde.
Dedinu napokon začal aj budovať. Najskôr však majitelia zoofarmy museli odblokovať pozemok, čo sa im podarilo vďaka tomu, že „založili“ u jedného podnikateľa zvieratá. Požičané peniaze plánovali splácať z tržieb farmy.
Prvé objekty dediny stáli, no neprišli ani sľubovaní Maoriovia, ani Aborigéni. Aby z toho nebolo fiasko, Miloš angažoval miestneho študenta, ktorý opálený a príslušne namaskovaný pripomínal novozélandského domorodca. Ten sprevádzal turistov po dedine a, napočudovanie, kamufláž zhltli.
Až o rok neskôr v lete turistov sprevádzal po historickej dedine originál – domorodec Hemi z kmeňa Whanganui Iwi.
Lenže na splácanie pôžičky to nestačilo. A tak sa M. Minár rozhodol krívajúce podnikanie v agroturistike zastabilizovať výstavbou Hobitonu. V tom čase bola v kurze trilógia veľkofilmov Pán prsteňov a pripravovalo sa nakrúcanie románu Hobit.
Do svahu chcel vykopať rovnaké príbytky, aké filmári vytvorili na Novom Zélande, a nádejal sa, že niektoré pasáže nakrúti režisér Peter Jackson aj v Modrovej. V hobitích domčekoch mali mať dokonca ľudia možnosť bývať. Napokon z tohto úsilia ostali len kulisy, ktoré aj v súčasnosti pripomínajú potemkinovské snahy M. Minára.
A tu by sme niekde rozprávanie o veľkom budovaní zoofarmy Nový Zéland ukončili. Lesk, ktorý mal evokovať úspech, bol len pozlátkom. Prišiel zákonite pád. Našťastie, realita otvorila pani Bernardíne oči, nanešťastie však neskoro.
Slzy a sklamanie vystriedal boj o to, čo jej ostalo. Na svojho bývalého partnera pekného slova nemá. Spolu s deťmi si vysúkala rukávy a začala odznova.
Pripravujú sa na novú sezónu
Hoci pôvodne na svojej webovej stránke majitelia avizovali otvorenie sezóny už v apríli, termín posúvajú až na máj. „Robíme, čo môžeme. Dali sme do poriadku pasienky, ohrady, pravidelne sa staráme o zvieratá, no nedokážeme tam byť celý deň. Máme kopec aj inej práce, ktorá nás živí,“ poznamenala B. Jedličková.
Priznala, že už to nie je to, čo predtým. A nemyslela len tie spomínané udalosti, ktoré zoofarmu svojho času pridraho preslávili. „Návštevníkom sa už nezavďačíte ukážkami chovu oviec, dojenia… Nelákajú ich už malé jahniatka. Prídu, skúšajú sa dostať dnu do hobitieho príbytku, zavše niečo rozbijú či inak poškodia. Ani tá maorijská dedina ich už neťahá. Vraj je to pešo ďaleko, najradšej by chceli mať tam parkovisko. A ak aj tam zájdu, tak len pofrflú, že tam nič nie je. Neviem, čo by chceli od osady spred štyristo rokov. Aby tam bol stánok s rýchlym občerstvením? Informačné tabule približujúce život Maoriov ich nezaujímajú. Chcú živých. Ako keby to bolo len tak,“ posťažovala si na ľudí, ktorí sa na farme zastavia a pokračujú obdivovať exteriéry Hornej Dolnej.
Ako dodala, vítaní sú všetci a k dispozícii im budú zatiaľ aspoň počas víkendov. „Kto má rád prírodu a zvieratká, nepotrebuje okázalosti. U nás stále uvidia škótsky horský dobytok, novozélandské ovce, búrske kozy, klokany či pštrosy emu. Robia nám radosť a zaslúžia si našu opateru i pekné slovo od návštevníkov. Nemôžu za to, že ‚cudzí’ za nás stále ľuďom sľubujú niečo, čo im nateraz nemôžeme dať.“

0 Shares

Najnovšie správy

Dnes je utorok 26. marca. Tento deň je Svetovým dňom epilepsie. Meniny má Emanuel.
  • 26.03.2024, 00:01
  • Dobré ráno, Piešťany!
Dnes je streda 27. marca. Tento deň je Svetovým dňom divadla. Meniny má Alena.
  • 27.03.2024, 00:01
  • Dobré ráno, Piešťany!
štvrtok, 28. marca 2024
Meniny má Soňa, zajtra Miroslav