Juraj Biľo: Gardisti a ľudáci medzi nami nemali miesto

„V odboji proti hitlerovcom som bzačínal ako slovenský vojak, a to ešte v máji 1944. Vtedy som mal 20 rokov a bolo to v meste Dukla. Nebol som sám. Bol to celý náš Jazdecký priezvedný oddiel, útvar JPO2 Michalovce,“ začal rozprávanie Juraj Biľo. Podľa neho mali vynikajúcich veliteľov. „Hlavný veliteľ bol Juraj Bílej, pôvodným civilným povolaním učiteľ na Podkarpatskej Rusi. Jeho zástupca bol Ivan Čúčka. Boli to vlastenci,“ povedal. Mali však vynikajúceho radistu, vraj udržoval dobré rádiové spojenie medzi Bílejom a Moskvou.

Hlinkovcov odviezli

V meste Dukla boli spolu s útvarom len sedem dní. „Po týchto dňoch sme sa stiahli do dediny Tylawa, čo je približne tri kilometre od slovenských hraníc na poľskej strane Duklianskeho priesmyku.“ Hneď po príchode útvar nastúpil, vojakom prečítali rozkaz veliteľa Bíleja. „Boli tam vypísaní dvadsiati alebo tridsiati, ktorí boli aj záložáci, ale aj takí, čo rukovali s nami a neboli živiteľmi rodín. Hneď nasadli na nákladné autá a odviezli ich do kasární. Mne to bolo nápadné.“ J. Biľo sa preto po večeri stretol so svojím dobrým kamarátom zo štábu, s Jankom Tkáčom, ktorý pochádzal z Lúčok od Prešova. „Rozprával som sa s ním o tejto veci a povedal, že sa nemám čudovať.Vraj tí, čo museli odísť do kasární, pochádzali z gardistických a ľudáckych rodín. Tí medzi nami nemali miesto.“

Zverstvá videli naživo

Onedlho navštívili masový hrob juhozápadne od Tylawy, blízko slovenských hraníc. Bol dlhý asi 20 metrov, široký približne dva metre. Severne od neho, možno päť metrov boli tri samotné hroby. „Ako sme boli informovaní na mieste od poľských ilegálnych pracovníkov, hitlerovci tam vyvraždili 700 až 800 mužov z celej Európy, ktorí predtým pracovali na vojenskej strategickej ceste pre hitlerovcov od slovenských hraníc do mesta Dukla.“ Pozerať sa na masový hrob vraj bolo hrozné. „Hlina bola veľmi čerstvá, možno dva-tri týždne pred našim príchodom.“

Jeden z poľských pracovníkov však Slovákom povedal, že na lúke východne od Tylawy bol koncentračný tábor a títo ľudia v ňom predtým vraj boli. Rozprával i o tom, ako sa hitlerovci správali k ľuďom v koncentračnom tábore, ako ich nútili po štyroch sa plaziť k potoku, a keď nevládali, bez milosti ich zastrelili. Tak ako napokon nad vykopaným masovým hrobom, kam padali mŕtvi potom, čo dostali guľku do tyla. Podaktorí padali v šoku ešte živí, a tak sa ešte tri dni ozývali prosby o pomoc.

S kamarátom sa preto J. Biľo rozhodol, že lúku, kde mal stáť koncentračný tábor, preskúmajú. „Išli sme tam na druhý deň popoludní, svietilo slniečko. Našli sme päť alebo šesť železných stĺpikov odrezaných autogénom tesne nad zemou, boli približne dva metre jeden od druhého. Poľský pracovník neklamal, hovoril pravdu. Koncentračný tábor tam bol.“

Fašistov odzbrojili

Na tej istej lúke v prvej polovici júla 1944 J. Biľo so svojím útvarom zlikvidoval nemeckú protipartizánsku rotu. „Boli sme o nej informovaní, že tadiaľ pôjde do dediny. Odohralo sa to počas krásnej, hviezdnatej noci, bez mráčika na oblohe.“ Museli však oficiálne nahlásiť, čo sa stalo. „Povedali, že sme čakali partizánov, ale namiesto nich prišli Nemci, neodpovedali na vojenské heslo, tak proti nim bola spustená paľba. A že padli, za to im nikto nemôže.“

Deň pred začiatkom Slovenského národného povstania sa presunuli z Tylawy do Vyšného Komárnika. „Tam sme ešte odzbrojili Nemcov roztrúsených po dedine. Koľko sme ich odzbrojili, už presne neviem, možno tridsať. Sústredili sme ich na školský dvor. V škole boli traja nemeckí dôstojníci, tí boli našimi dôstojníkmi zlikvidovaní, lebo sa odmietli odzbrojiť. Ostatní boli eskortovaní na partizánsky štáb a začala sa činnosť oddielu Kriváň.“ Začalo sa Povstanie.

Činnosťou oddielu bola likvidácia nemeckých autokolón smerujúcich na Dukliansky priesmyk. „Išlo nám o to, že žiadne auto sa nesmie k hitlerovcom dostať so zásobami.“ Likvidácia sa uskutočňovala medzi dedinami, hlavne pod lesmi. Pre svoje zásluhy dnes J. Biľo na hrudi hrdo nosí mnoho vyznamenaní, no poukazuje najmä na to, v ktorom sa píše: „Česť a sláva duklianskym hrdinom.“

Dočítate sa v Piešťanskom týždni číslo 35, ktoré je v predaji od 30. augusta.