Po pedagogičke D. Papovej zostalo prázdne miesto
Blízka rodina, pedagógovia, študenti, priatelia i známi sa v pondelok 10. apríla rozlúčili s dlhoročnou pedagogičkou Strednej odbornej školy obchodu a služieb v Piešťanoch (SOŠOaS), Dašou Papovou (61). Svoj boj o život prehrala v stredu 5. apríla. Bola triednou učiteľkou budúcich kuchárov, ktorých mala previesť cez čiaru dospelosti. Stihla ich však na maturity pripraviť, len bojovať už musia sami…
„My, kolegovia z mojmírky, sme o jej zlom zdravotnom stave už vedeli, ale predsa sme dúfali… Osud to však chcel inak. Nedoprial nám ďalšie spoločné chvíle, nedoprial nám rozlúčiť sa s ňou. Robíme tak aspoň teraz prostredníctvom týchto riadkov,“ uviedla pedagogička Janka Maráčková.
Daša Papová sa narodila 23. septembra 1955 v Piešťanoch. Po absolvovaní Vysokej školy ekonomickej v Bratislave nastúpila na súčasnú SOŠOaS v roku 1981. „Ako učiteľka odborných ekonomických predmetov na mojmírke prežila medzi nami celý pracovný život, z toho dvanásť rokov ako zástupkyňa pre odborný výcvik. Zdieľali sme spolu nielen pracovné povinnosti, ale aj radosti a starosti jej i nášho súkromného života. Jej miesto v zborovni síce zostalo prázdne, ale miesto v srdciach a dušiach nás, kolegov a kamarátov, jej bude navždy patriť za trpezlivosť, nezištnú pomoc, ale aj za množstvo výborných receptov, džemíkov z vlastnej úrody, pestovateľských rád, no najmä za to človečie, čím nás obdarila. Už dnes nám chýba. Ďakujeme osudu za to, že sme sa mohli v živote stretnúť,“ dodala J. Maráčková.
Na stužkovej slávnosti, ktorá sa konala v decembri, triedna učiteľka D. Papová žiarila šťastím. Pre Piešťanský týždeň vtedy povedala, že je to tesne pred dôchodkom konečne jej prvá stužková – ako sa patrí. So šerpovaním, stužkovaním, tortičkami, tancami, slávnostnými príhovormi. Vždy predtým bola buď triednou študentov nadstavbového štúdia, ktorí stužkové až v takej pompéznosti nemávali, alebo mala povinnosti zástupkyne, ktorá nemala svoju triedu. Od svojich „chalanov“ dostala pekné pozlátené náramkové hodinky. Obstúpili ju – drobnú žienku – chlapi v oblekoch s úsmevmi a silným objatím ju skryli vo svojom kruhu. Bol to silný okamih. Nik netušil, že to bude naposledy… „Decká sú strašne zlaté, ja nemôžem na nich nič zlé povedať. Trošku chodia neskôr na vyučovanie, ľúbia si pospať, ale myslím si, že s dochádzkou až také veľké problémy nemáme. Sú to jednoducho kuchári, remeslo ich baví, o to ide. Išli sem preto, aby sa naučili variť a kúzliť na tanieri.“
Tí istí chlapi v tých istých oblekoch stáli s ružou v ruke a lúčili sa so svojou triednou: „Nikdy na ňu nezabudneme! Ďakujeme, pani profesorka!“
