Viera Dusíková: Spojenie nespojiteľného
Kde sa vzal, tu sa vzal, spod skrine sa vykotúľal Guľko Bombuľko. Oči mu žiarili, rozšafným gestom naznačil, že berie taxík a frčí za nevestou.
Tá ho už čakala, nohy si máčala dolu pod Benátkami. Jej milý Guľko jej v taxíku niesol uterák z Tesca i balík slaniny, že si ju opečú na grile na Lide a potom vedno zaľahnú spolu do skrine nášho domu. „Tak to nie! Milí moji. Spať sa tu bude, až budete svoji!“
Guľkovi padla sánka, nevesta kričí: „Nechcem byť mamka!“ A tak sa voľky-nevoľky vybrali spolu vandrovať mestom od stola k stolu. Raz jedli v Centráli, raz v Slovenskom dvore. Hľadali domov, nebolo im dobre.
Až v jeden krásny deň zazvonil zvonec a Guľko s milou oznámili: „Koniec! Už nás nebaví túlať sa svetom. Chceme mať vlastnú skriňu, venovať sa deťom.“ Podali projekt, kúpili starú kraksňu, Guľko ju opravil, lenže kam s ňu? Hľadali pre ňu miesto, kus voľného fľaku. S nádejou v duši úfali, že sa im fľak vyjaví. Dočkali sa radosti. Letisko ich uhostí. Ostala tam prázdna dráha, už sa na nej Guľko váľa.
Aby bol trendy, určil si priority, na nástenku napísal heslo: „Keď sa už nelieta, aspoň si vo svojej skrini povymetám pavučiny a špiny.“
A bola svadba veliká. Guľko sa hral na ženícha a jeho nevestička slastná po roku rozmarností oznámila: „Budem matka.“
Odvtedy, moji milí, žijú si vedno v svojej skrini. Bez energie a šťastní, v objatí svojich vášní. Nič ich už neruší a žiaden pilot nezobudí. Zažívajú len mraky z nudy. Zaželajme im preto úprimne a milo: „Žite si ako prasce v žite, veď čo viac človek môže chcieť? Len dobro, lásku, domov, deti, nech nám tu všetkým jasné slnko svieti.“
Ale keď chcete ešte niečo stihnúť, zbaľte si saky-paky a vzlietnite nad oblaky. Poďte s nami niekam, kde to ešte lieta.
———————————————————————————————————————————————————————-
Vysvetlenie textu pre tých čitateľov, ktorí netušia, o čom píšem: Tento editoriál je vlastne mojím ďalším slohovým cvičením, ktoré si sama pre seba dávam vždy, keď sa chcem rozpísať, aby mi text išiel ľahšie „z klávesnice.“ Obyčajne si na začiatku vypíšem desať-jedenásť absolútne spolu nesúvisiacich slov a tie musím pospájať do príbehu. Dnes som takto skĺbila slovíčka: Guľko Bombuľko, Lido, nohy, Benátky, letisko, prasa, Tesco, skriňa, Centrál, nuda, fľak a Slovenský dvor. Verím, že som vás pobavila či zaujala.
