Hodnota človeka
Vo víre udalostí posledných dní sme akosi pozabudli na viaceré udalosti z histórie, vďaka ktorým sa začala prehodnocovať ozajstná hodnota človeka. Dá sa oveľa lepšie merať ako cena ľudského života, pretože tá sa veru vyčísliť nedá.
Hodnota človeka by mala byť priamo úmerná jeho stope, ktorú po sebe zanechal. To však neznamená, že ľudia bez zápisov v análoch sú menejcenní. Naopak, majú oveľa vyššiu, významnejšiu ľudskú hodnotu pre tých, s ktorými žili v rodinnom, príbuzenskom či spoločenskom celku.
Spomínanie hodnoty človeka sa pritom začalo až po skončení prvej svetovej vojny prímerím, ktoré bolo podpísané vo francúzskom Compiégne 11. novembra 1918. Milióny zničených ľudských životov či státisíce vytvorených vojnových kalík vtedy prinútilo vyspelé štáty zaoberať sa myšlienkou zabrániť ďalšiemu vojnovému besneniu.
Žiaľ, ostalo len pri slovách či nenaplnených, bezvýznamných posolstvách vtedajších politikov. Precitnutie, či skôr otvorenie očí, priniesla svetu až Krištáľová noc, v rámci ktorej sa začal v Európe, no najmä v Nemecku hon na Židov. Pamätný dátum 9. novembra 1938, teda len dvadsať rokov po skončení veľkej vojny, odštartoval nebývalé besnenie sfanatizovanej časti národa voči svojim spoluobčanom, útlak, prenasledovanie, vraždenie, rabovanie, vyhladzovanie…
Až po skončení druhej svetovej vojny sa naozaj začalo hovoriť o hodnote ľudského života. Až potom, čo museli zahynúť ďalšie milióny ľudí – vojakov i civilistov. Nikdy však toto posolstvo neprekročilo očakávané hranice, pretože rezonovalo skôr medzi priamymi pozostalými či tými, ktorí sa s vojnou stretli zoči-voči. Inak si nemožno vysvetliť ďalšie vojenské či krvavé konflikty, ktoré sa na našej planéte odohrali.
Hodnotu človeka, aj toho neznámeho, bezvýznamného, podľa mňa najvýstižnejšie pred pár dňami zdôraznil nemecký denník Der Tagesspiegel, keď zverejnil na 46 stranách zoznam 33 293 mŕtvych migrantov, ktorí zahynuli pri pokuse dostať sa do Európy od roku 1993 do 29. mája 2017. V niektorých prípadoch ide len o čisté riadky bez zápisu na začiatku, no s tragickým záverom na konci.
Aj my máme podobné zoznamy. Sú vytesané do pamätníkov na námestiach či cintorínoch. Nepoznáme celú životnú cestu týchto hrdinov, len ich tragický koniec. No i to by nám malo stačiť, aby sme našli v sebe silu nedopustiť žiadne ďalšie ľudské utrpenia. Netreba hneď siahať po zbrani, dôležité je vedieť povedať NIE! a nie nemo súhlasiť s rozhodnutiami, ktoré aj vo vašom mene koná niekto iný. Treba však najskôr vystúpiť z davu a písať vlastnú čiaru.
