Zázračná kôlňa Jozefa Bajzíka z Hrádku. Je plná muzeálnych kúskov

Nachádzame sa v kráľovstve súkromného múzea, ktoré vniklo pred jedenástimi rokmi. „Okolo roku 2000 som začal zbierať drevené fúriky, išlo to vtedy do módy. Ľudia si ich namorili a používali ako ozdobu na priedomí, alebo ich použili ako stojan na muškáty v záhradke, či na trávniku. Jeden takýto fúrik mám na dvore aj ja,“  začal svoje rozprávanie 65-ročný rodák z Hrádku Jozef Bajzík.
((myvideo:1))
((myvideo:2))

V Hrádku nefúka vietor
Nachádzame sa v kráľovstve súkromného múzea, ktoré vniklo pred jedenástimi rokmi. „Okolo roku 2000 som začal zbierať drevené fúriky, išlo to vtedy do módy. Ľudia si ich namorili a používali ako ozdobu na priedomí alebo ich použili ako stojan na muškáty v záhradke. Jeden takýto fúrik mám na dvore aj ja," začal svoje rozprávanie 65-ročný rodák z Hrádku. Je bohatý nielen na zaujímavé exponáty, ale aj na dobrú rodinu. Jeho manželka Oľga, rodená Rošková, pochádza z Hôrky. Spolu majú tri deti – syna Petra, ktorý žije v Novej Vsi a podniká s kartón-
mi, vlnitým papierom i bublinkový-mi fóliami, ďalej dcéru Oľgu, ktorá sa vydala do Kálnice, a najmladšiu dcérku Alenu. Tá si život v rodnom Hrádku nevie vynachváliť. „Bývame tu v doline medzi kopcami. Je tu ticho a bezvetrie, pretože z každej strany sme chránení vrchmi," pokračuje Jozef Bajzík.
Jozef s manželkou Oľgou majú šesť vnukov a jednu vnučku – Natál-ku. „Pred dvoma rokmi som Natálke sľúbil, že ju povozím v starom, asi šesťdesiatročnom vypletanom kočia-riku po Hrádku," rozprával o nesplnenom sľube dedko Jožko. „Náš syn Patrik v ňom voľakedy spával každý deň, nechcel z neho ani vyliezť," dodala dcéra Alena Tekulová. Vraj manželova prababka mala v Piešťanoch klobučníctvo a vyskúšala nás, či vieme, na čo slúži drevená „tor-tička", ktorú držala v ruke. Neuhádli sme. „Na nej výrobcovia klobúkov šili ručne dobové klobúky," smiala sa Alenka.
„A toto je čo?" zaujímali sme sa o akúsi veľkú drevenú vrtuľu. „To je motovidlo, na ňom sa navíjali nite priadkam," vysvetľoval Jozef Bajzík. A už držal v ruke ďalší neznámy predmet, ktorý vyzeral ako pasca na myši. „To je ekonomizér do naftových kachlí. A mám tu aj kachle na piliny, touto kopačkou sa vysekávali korytá a tu je stará pípa na čerpanie piva. A toto je bruchatka. Hovorilo sa jej dvojmužná alebo dvojchla-pová – podrezávali sa ňou stromy," vysvetľuje Bajzík.
Plachty mangľovali nohou
Prehliadka tohto múzea trvala dlhšie. Obdivovali sme staré zdobené zrkadlá, sitá, cedníky, valček na ručné maľovanie stien, písacie stroje, lisy na ovocie, obrovskú bábovkovú
formu z keramiky, dobový varič na plyn, vratidlo, hliníkový ešus na polievku, dôvtipný jamkovač na sadenice a ešte dôvtipnejší mangeľ, ktorý pozostával z dreveného valčeka, na ktorý sa položila hladká doska, na ňu sa postavil človek, ktorý jednou nohou mangľoval tvrdé nepoddajné konopné plachty.
Zaujali nás aj petrolejové lampy i variče, dotkli sme sa váhadla s dvoma vedrami, potĺkli sme imaginárny mak či cukor v dlhom drevenom valci s úzkym otvorom a tĺčikom uprostred, obdivovali sme špeciálny otvárač na konzervy, ktorý pripomínal čeľusť votrelca. S rešpektom sme odstúpili od katovej sekery a sekáča na trstinu, zato sme pristúpili k hrot-ku na mlieko, pohladkali sme starú bábiku a natriasli sme jej vankúšik, zarinčali sme s ručne kovaným ha-movníkom, čiže ťažkou železnou reťazou pre pohoničov. A čudovali sme sa, s akou čudesnou protézou v tvare ľudskej nohy museli chodiť niekdajší invalidi. „Protéza je taká ťažká, že by som radšej chodila o jednej paličke," upozornila nás na masívnu dre-veno-koženú nohu Alena Tekulová.
Ak by sme mali vymenovať všet-
ky predmety, ktoré sme v múzeu objavili, trvalo by nám to hádam aj hodinu. Všimli sme si sádzaciu lopatu na chlieb, pri ktorej sme si spomenuli na ježibabu z perníkovej chalúpky, čudovali sme sa nad brúskou na motyky a obdivovali sme už modernejší, ale predsa manuálny elektrický hriankovač. Nazreli sme do hlinených hrncov, popozerali sme sväté obrázky, dotkli sme sa zbierky dychových nástrojov, aké používali trubači na dedinách, postrihali sme vzduch nožnicami na strihanie oviec a skonštatovali: „Chudiatka ovce…" Jozef Bajzík nás upozornil na menší šrotovník v tvare lievika, aj lást – tak nazývali občania Hrádku obuv-níkovu pomôcku, ktorá vyzerala ako kováčska nákovka. S jeho dcérou Alenkou sme skonštatovali, že by sme nechceli za sebou vláčiť obrovské hrable s kovovými zubmi, ktoré používali naši predkovia pri zbieraní kláskov z poľa. Vzápätí sme nemo žasli nad dômyselnou „zavieračkou" zaváraninových pohárov.
Pre niekoho haraburdy, pre iného skvosty
Na otázku, čo plánuje s múzeom robiť v budúcnosti, Jozef Bajzík pokrčil ramenami: „Ešte neviem. Pôvodne som mal všetky predmety vystavené v starom dome, tam to bolo veľmi pekné. Dom mal strop vytvorený z drevených hrád, na nich bolo všeličo povešané. Ale, žiaľ, starý dom mi zbúrali, pretože ho potrebujeme na iné účely. Tak som to musel v rýchlosti všetko vyvláčiť. Nasťahoval som to do týchto provizórnych priestorov, ktoré by som chcel v budúcnosti troška vylepšiť a potom sa uvidí…"
Dozvedeli sme sa, že v Bajzíko-vom múzeu už boli škôlkari z Hrádku aj žiaci z Kočoviec. Tam chodí do školy vnuk Adrián, Petrov Bajzíkov syn. V múzeu sa nachádzajú úžitkové predmety, ktoré Jozefovi Bajzíkovi priniesli ľudia z Hrádku a okolitých dedín. Mnohí ich pokladali za haraburdy, ktoré len zavadzajú na povale alebo v komore. Už dnes polovicu z nich nepozná generácia 30-ročných Slovákov, 75 percent vecí, ktoré Bajzík vystavuje, by zrejme nevedeli pomenovať dvadsaťroční ľudia, ktorí vyrástli v meste a nemali babičku na dedine. Malé deti by vedeli rozpoznať asi len desať percent predmetov. S otvorenými ústami by sledovali a
počúvali, čo všetko používali naši predkovia a akí boli vynaliezaví. Ich genialita bola v jednoduchosti. Veď ako sa vraví – najväčším vynálezom ľudstva je ihla!