Spomínanie na časy, keď štamgasti robili personálu ochranu
Miesto vychýrených tancovačiek. Miesto frivolných lások paničiek z kúpeľov. Zdroj fajnšmekerských desiatových polievok, nad ktorými sa s obľubou zalizovali robotníci, úradníci i miestni Rómovia v bufete na Námestí slobody. V minulosti jedna z tepien večerného života Piešťan. Dnes národná kultúrna pamiatka a zároveň ruina. Hotel Lipa.
„Vrchný čašník“ Stanislav Madunický v ňom strávil s prestávkou takmer pätnásť rokov, a teda by vedel o ňom veru rozprávať. Aj rozprával…
V sedemdesiatych rokoch minulého storočia prešla dverami hotela celá plejáda kapiel hrajúcich vychytenú popovú hudbu. „V roku 1973 k nám neprišla hrať nejaká skupina z Bratislavy. Vtedajšia naša tajomníčka Mária Križanová sľúbila, že nám pošikuje hudbu. Tešili sme sa, že bude kšeft, budú tringelty. Zrazu ako na prvého mája začala pred Lipou hrať Veselská dychovka. A my sme sa smiali. Dychovka? A v hoteli? Niečo nemysliteľné,“ spomína 63-ročný bývalý vrchný.
Pred vstupnými dverami sa zhromaždilo zopár ľudí. Prvý deň bol bez vstupného, no aj tak sa po tanečnom parkete pohybovalo len zopár párov. Druhý deň natriasalo bokmi zo tridsať párov a kapela zložená zo 14 muzikantov a dvoch speváčok im dávala riadne do tela. Deň tretí – päťdesiat párov a po kúpeľoch sa rozkríkol nový chýr, že v Lipe je muzika na úrovni. Objavili sa Rakúšania. „Platz muzik spiele!“ a rezervácia stolov začala gradovať. Tanečný kolotoč sa neskôr tak rozkrútil, že Veselská dychovka už nestíhala a na „platz muzik“ musela nastúpiť aj Považanka z Leopoldova.
Na pľac vždy s úsmevom
Hotel býval vychyteným učňovským strediskom, ktoré vychovalo nejedného majstra svojho remesla. V roku 1966 tak začínal aj mladý Stanislav a rýchlo sa vypracoval na vrchného čašníka. Nad svojím rajónom vládol až do roku 1980. „V tom roku sa robil výber z 1500 čašníkov z celého Slovenska na zahraničnú prax do Rakúska. Takéto fleky vychytávali hlavne ľudia z Bratislavy a Vysokých Tatier, vyberali sa najlepší z najlepších. No a mne sa tam podarilo dostať,“ s hrdosťou v hlase sa nám pochváli S. Madunický, ktorý sa však do Lipy ešte vrátil s pracoval tu do roku 1983.
V tej dobe osadenstvo prevádzky tvorilo asi 60 ľudí. Obsluha, kuchári, chyžné, recepční, čašníci… Predstava vrchného bez motýlika bola niečo nemysliteľné, jednotná uniforma bola povinná bez akejkoľvek diskusie. „Na miesto v Lipe sa čakalo aj tri štyri roky. V časoch, keď som tam ja pôsobil, nešlo len o to zinkasovať hosťa. Obsluha musela byť na úrovni a základom bola úctivosť voči klientovi. Hoci sme sa veľakrát napríklad s kuchyňou navzájom hecovali a vadili, na pľac sa vždy muselo ísť s úsmevom, žiadne rozbroje sa nesmeli zbadať,“ vyratúva S. Madunický. Ani vtedy nie, keď praženica z troch vajec, ktorá stála 4,80 korún československých, bola nablokovaná za 48 korún.
Viac sa dočítate v Piešťanskom týždni číslo 7, ktoré je v predaji od 10. februára.
