Nadácia Adeli

Spomienky: V kuchyni Zuckmann Villy bývala jej detská izba

Sobota 25. 02. 2017 14:00  | Piešťany / Aktuálne  | Autor: kz/vd

Je zvláštne, ako letí čas. K mnohým historickým budovám v Piešťanoch je láskavý, lebo majú to šťastie na starostlivých majiteľov, k iným nie. Jednou, ktorá je dnes reprezentatívna aj preto, že prešla kompletnou vkusne vykonanou prestavbou, sa môže popýšiť súčasná Winterova ulica. Na jej rohu - pri hoteli Jalta - sa nachádza Zuckmann Villa. Tento meštiansky dom je súčasťou asociácie Historických Hotelov Slovenska. Po rokoch sa doň vrátila aj bývalá Piešťanka Katarína Balážiková Zavodszká z USA. Práve jej rodina totiž v sedemdesiatych rokoch minulého storočia obývala prízemie s terasou. Tak ako dnes aj voľakedy v Zuckmann Ville pulzoval život. Pekný, hodnotný, naplnený činorodosťou.

Villa Zuckmann po kompletnej rekonštrukcii v roku 2014.

Villa Zuckmann po kompletnej rekonštrukcii v roku 2014. (Autor: archív Zuckmann Villy)

„V momente, keď ste sa ma spýtali na detstvo strávené v historickej Zuckmann Ville, vybavili sa mi spomienky - a nie obyčajné,” pustila sa do rozprávania K. Zavodszká. Keďže Katarína je dcérou jazykovedkyne, nebolo treba žiadnych veľkých redakčných úprav, a tak si svoje spomienky napísala sama.

„Môj otec Eduard Balážik bol vtedy genetikom na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, tiež bol vášnivým rybárom a poľovníkom. Celé filmové štáby prespávali u nás, v Zuckmann Ville. Ostravská televízia tu totiž natáčala seriály Lovy beze zbraní a Po loveckých stezkách. A rodiny režiséra Františka Mudru a kameramana Hermana Onajzera - samozrejme s deťmi - bývali i našimi hosťami. Bol to raj! Bola som platonicky zamilovaná do malého Honzy Mudru, ktorý je teraz režisérom na Barandove.

Boli sedemdesiate roky a my, sestra a ja, sme ako deti boli modelkami. Naše fotografie z dielne fotografa Rudolfa Palkecha uverejnili nielen vo vtedajšom vydaní piešťanských novín, ale i v Japonsku. Boli to pre malé dievčatká, ktoré sa radi parádia, pekné časy. Pán Palkech k nám chodil často, niekoľko ľudí nás tu obliekalo do módnych noviniek, ktoré sme si po fotení mohli vždy ponechať. Štylisti nás stavali na stolíky v našej obývačke na prízemí. Dnešný majiteľ vily nám minulý rok pri návšteve Piešťan ukázal klub, ktorý je našou bývalou obývačkou. Pri rekonštrukcii budovy dokonca našli miestnosť, o ktorej sa nevedelo, je v podzemí. Varí sa v mojej detskej izbe!
Katarína Balážiková ZavodszkáKatarína Balážiková Zavodszká (Autor: archív kz)
Z Zuckmann Villy bolo všade blízko! Promenádovali sme sa k hotelu Lipa, ktorý bol vtedy prekrásny. Mali sme len pár krokov do parku, do divadla, do Magnólie, na Červenú vežu... Náš byt, ktorý zaberal prízemie s malou záhradkou, kde je teraz terasa, bol miestom, kde sme sa hrávali so ‚štíhlinami‘. Tak sme volali naše Barbie bábiky. Rodičia viedli vždy veľmi spoločenský život, a tak sa u nás hostili ich priatelia ako napríklad spisovateľka Hana Zelinová. Volali sme ju teta Zelinová. Venovala nám svoju rozprávku Dovidenia, Zuzanka. Pracovalo sa tu i na knihe receptov s názvom Ryba na tanieri po celý rok. Vydali ju niekoľkokrát pod názvom Ryba na tanieri celý rok. Pamätám si, že naša matka - uznávaná jazykovedkyňa Dr. Katarína Balážiková, CSc., ktorá vtedy začínala svoju kariéru - bola rozhorčená vydavateľstvom, ktoré vynechalo slovíčko ‚po‘. Myslím si, že to bol opäť Rudolf Palkech, ktorý robil fotografie do uvedenej publikácie, a moja matka písala, pripravovala recepty, zdobila misy, a susedia už boli takí prejedení rybích špecialít, že napokon nechceli rybu ani vidieť, nieto ešte ju jesť!

V Zuckmannovej vile sme bývali jedenásť rokov od môjho narodenia. Moja materská škôlka bola taktiež blízko. Bola to krásna budova rovno oproti dnešnému hotelu Park, ktorý bol vtedy detskou nemocnicou. Liečili ma v nej zo zápalu pľúc. Ako prváčka som chodila do základnej školy v krásnej historickej budove Univerzity sv. Cyrila a Metoda na dnešnej Rázusovej ulici.

Žili sme teda v centre a len pár krokov od Kúpeľného ostrova, kam sme chodili na zmrzlinové poháre na terasu Grand Hotela Royal, ktorý sa vtedy volal Slovan. Boli sedemdesiate roky. V hoteli Thermia sme plávali, ale i obdivovali akvabely. Pamätám si, že sme ich sledovali cez okienka, ktoré boli v stenách bazéna. (Ešte existujú?) Teta Zelinová a matka si popíjali čajík alebo kávičku a debatovali. Stačilo prejsť cez Kolonádový most a už sme boli doma, v Zuckmannovej vile. Tu sa s nami chodila hrávať (v slovenskom dialekte sa tomu vravelo) ‚kinderfrajla‘ (z nemčiny), veľmi pekná čiernovláska Edita Schottertová. Tá vedela šiť šaty pre naše bábiky. A keď bolo treba ísť ‚na klavír‘, stačilo len prejsť korzom po dnešnej Winterovej ulici (vtedy Pavlovovej, a ešte predtým Ulicou Franz-Jozef podľa rakúsko-uhorského panovníka). Pani učiteľka klavíra Jarmila Mikulášová, ktorá ešte aj teraz, keď prichádzame na jar do Piešťan z USA, kde bývame, učieva moju desaťročnú dcérku Alexandru, bola vždy veľmi usmievavá. Vtedy sme boli u nej na hodine klavíra naozaj za minútku, pretože výučba bola v budove vtedajšej Osvety na Winterovej ulici.“


Dočítate sa v Piešťanskom týždni číslo 7, ktoré je v predaji od 21. februára.





Regal Burger
Lekáreň Regia

Anketa