Počítač zatiaľ šnúrky na topánkach zaviazať nevie

KATASTROFA ČI REALITA DNEŠKA: Z 21 DETÍ SI LEN JEDNO DOKÁZALO ZAVIAZAŤ ŠNÚRKY

Všetky deti vedia pracovať s interaktívnou tabuľou, „ale počítač zatiaľ šnúrky na topánkach zaviazať nevie,“ zhodli sa dve piešťanské učiteľky Eva Belancová a Dominika Koleňáková krátko potom, ako v MŠ na Detvianskej ulici skončili s porovnávaním samoobslužných zručností s počítačovými. V aktivite s názvom Čo dokáže predškolák v skupine 23 detí zistili zaujímavé skutočnosti. Deti mali samostatne riešiť tri úlohy.

„V prvej mali odpovedať na otázky a správne priradiť obrázky v programe Planéta vedomostí na interaktívnej tabuli. V ďalšej riešili logické úlohy v edukačnom programe Veselá lienka na počítači. Poslednou úlohou bolo zaväzovanie šnúrok na topánkach. Robilo deťom omnoho väčšie problémy ako práca s digitálnymi technológiami,“ skonštatovali učiteľky, ktoré sa po tejto skúsenosti rozhodli viac venovať samoobslužným činnostiam detí. Do nich spadá zaväzovanie šnúrok, obliekanie, obúvanie, umývanie zubov, česanie či používanie príboru. „Jedna z mamičiek nám povedala, že jej dieťaťu stačí lyžica, lepšie sa ňou nakŕmi. Pričom si zrejme neuvedomuje, že má doma predškoláka, ktorý už používanie príboru musí zvládať,“ uviedla skúsená učiteľka. V triede päť a šesťročných detí vedeli všetky narábať s IT technológiami na interaktívnej tabuli i počítači, no len desať z dvadsiatich troch zaviazať si šnúrky na topánkach.

Zaviazanie zvládlo jediné dievčatko

V ďalšej materskej škole sme zaväzovanie šnúrok absolvovali osobne. Učiteľka Lenka Julínyová z MŠ na Ružovej ulici pracuje v školstve už sedemnásty rok. „Predškoláci by si mali vedieť na konci školského roka zaviazať šnúrky sami. Šikovnejšie sú dievčatá ako chlapci. Dievčatá majú spravidla lepšie vyvinutú jemnú motoriku, ale je to individuálne. Nato, aby sa jemná motorika rozvíjala, si v škôlke precvičujeme navliekanie, vyšívanie, prevliekanie šnúrky cez drevené domčeky až po správny úchop držania ceruzky.“ Tým, že dievčatá aj počas hrania striedajú viaceré činnosti, sú šikovnejšie. Chlapcov toto nebaví. Radšej si stavajú stavebnice, ich činnosť viac rozvíja priestorové videnie a logiku, ale i pri konštruovaní musia preukázať svoju zručnosť.

Keď prišlo na samotné viazanie šnúrok, niektoré deti si priniesli vlastné topánky, jednému dievčatku otec požičal svoju botasku, ale drvivá väčšina sa spoľahla na šnúrky, ktoré im rozdala učiteľka. Tá im postupne ukázala zaväzovanie šnúrky na mašličku, šnúrku si previazala cez členok. Deťom bolo ľahšie viazať mašličky na stehne. Prvý pokus dopadol katastrofálne. Hoci na začiatku z 21 detí v skupinke vo veku od štyroch do šiestich rokov sa prihlásilo päť dievčeniec, že šnúrky dokážu zaviazať samy, podarilo sa to jedinej. Ďalšie štyri to však zvládli s menšou pomocou učiteľky.

Chlapci sú nešikovnejší

Chlapci na tom boli podstatne horšie. Nevedeli, ako šnúrku otočiť do slučky, kde ju podvliecť. Motali, až sa pomotali. Len asi traja boli naozaj vnímaví a šikovní. Ďalší pokus bol o niečo úspešnejší, no udržať pozornosť toľkých detí pri náročnej a novej činnosti nebolo jednoduché. „Chce to len tréning a trošku trpezlivosti, dnes si to doma niekoľkokrát vyskúšajte,“ povzbudila ich učiteľka. O malú chvíľu už deti vychádzali von. Každé sa oblieklo i obulo samo, takže hoci mali topánočky „na lepky“, chystanie von im trvalo sotva štyri minúty. Keď sa tak rýchle dokázali obliecť, určite zvládnu aj zaväzovanie. Ide totiž o veľmi šikovnú skupinku. Štrnásť detí sa priznalo, že doma pomáha pri varení a pečení, osem vie zapnúť práčku, jeden chlapec ovláda hru „s elektrikou“, trinásti bežne používajú notebook, sedemnásti to vedia s mobilným telefónom. Osem detí je pri počítači doma len krátko a šesť dlho. Niektoré používajú počítač na vedomostné hry, napríklad výučbu angličtiny, ale drvivá väčšina hrá rôzne hry. Jeden chlapček sa priznal, že potajme „drtí“ aj po nociach!

Psychológovia radia – počítač až po šnúrkach

Psychológovia odporúčajú rodičom, aby deťom korigovali čas pri počítači a boli dôslední pri výbere hier. Tiež ich vyzývajú, aby deti v predškolskom veku zvládli všetky sebaobslužné činnosti. Najskôr šnúrky a počítač za odmenu, ale len chvíľu.

 
Pretože používaniu IT technológií sa nevyhneme, môžeme ich len správne využiť v prospech svojho dieťaťa. Na trhu sú aj výchovné hry, ktoré učia tvorivosti, hospodáreniu. V žiadnom prípade nenechávajte deti hrať sa zdanlivo nevinné hry s vyzliekaním, teda erotické hry. Odborníci protestujú proti zabíjaniu, ale aj rôznym vytrvalostným súťažiam, kde je treba presedieť aj 24 hodín za počítačom. Vznikajú závislosti, ktoré sú podobne ako pri alkohole či drogách ťažko liečiteľné. Ale toto sa týka spravidla väčších detí. Tie menšie si ešte ustrážime, no nemali by sme zabúdať, že vonku je pekne, lepšie ako za počítačom. I keď bežne stretávame z roka na rok menej mladých ľudí v uliciach. Kde sú? Predsa doma za počítačom.

„Dnešná doba je dobou počítačov a množstva technológií, ktoré nás obklopujú, a je ich potrebné ovládať. Nesmieme však zabúdať na dôležitosť cieleného rozvíjania základných psychomotorických zručností u detí predškolského veku. Počítač zatiaľ šnúrky na topánkach zaviazať nevie,“ skonštatovali pedagogičky z MŠ na Detvianskej ulici.

Reakcie rodičov na zaväzovanie šnúrok:

■ Matka prváčky: „Dcérka sa naučila zaväzovať šnúrky, keď mala päť rokov aj pár mesiacov, takže uviazať si ich dokáže. Napriek tomu teraz, ako je prváčkou, si doma vypytuje iba topánky na suchý zips, pretože v škole pani učiteľka deti súri, keď idú von či na obed, a ona to nestíha. Občas sa mi zdá, že aj učiteľky robia chybu. Deťom nedajú dostatok času a tie to radšej odmietnu robiť, keď vidia, že existuje aj jednoduchšia cesta. Tak prečo by viazali šnúrky, keď existuje suchý zips, všakže?“

■ Matka – samouk: „Ja som si zaviazať šnúrky nevedela ešte v druhej triede. Tiež ma doma učili, ale bezvýsledne. Napokon som sa to naučila sama. Takisto som sa sama naučila jazdiť na bicykli bez pomocných koliesok až ako desaťročná. Nemala som vlastný bicykel, požičiavali a učili ma kamarátky. Dodnes si to pamätám, ako sa so mnou natrápili.“

■ Rodič chlapca: „Náš Maťko vedel viazať šnúrky už v piatich rokoch, ale boli to nervy, kým sa to naučil. Tvrdé dve hodinky tréningu, pamätám si, ako reval. Trvala som na tom, že si v škôlke musí šnúrky zaväzovať sám, že už je veľký, a tiež mal, respektíve aj má tú smolu, že má strašne chudú nohu a všetky topánky na suchý zips sa mu vyzúvajú. Takže odmala nosí len šnurovacie, aby mal nohu stiahnutú. Skúšali sme obidva spôsoby zaväzovania šnúrok, nakoniec zvládol oba, ale ako pozorujem, používa len jeden.“

■ Matka štvorročnej dcéry: „Bola som s malou na preventívke a doktor sa pýtal, či už vie viazať šnúrky. Štyri roky mala v decembri, tak som sa zamyslela, že nemáme žiadne topánky na šnúrky, len na suchý zips. S lekárom sme sa na tom dobre zasmiali, že to je odpoveď takmer všetkých rodičov. Ale už pomaly začneme skúšať.“

■ Vysokoškoláčka, ktorá chce mať deti: „Ešte žiadne deti nemám, v budúcnosti však chcem mať. Moja mama, má nás sedem detí, použila jednu dobrú frázu: ‚Je dobré, keď sa naučíš sám/sama viazať šnúrky, lebo ja ti ich do školy nepôjdem zaviazať.‘ Samozrejme, mala k tomu vždy úsmev na tvári. Ľúbim ju za to, aká bola vynaliezavá, a tak som sa aj ja rýchlo naučila viazať šnúrky aj chodiť na nočník. Často mi teraz hovorieva, že je to o tom, aby sa mamičky venovali svojim deťom, nikdy nebude všetko úplne perfektné, ale podstatné je začať ich učiť svedomitosti a pracovitosti. Dnes robím operku‘ popri štúdiu v Brne. Sú to občasné zárobky, ale podstatné je, že sú. Neraz sa mi stalo, že som sa mala venovať malému dieťaťu, ktoré by to už mohlo aj ovládať. Učiť deti šnurovať je veľká zábava, horšie je, keď je to dieťa tvrdohlavé.“

Dočítate sa v Piešťanskom týždni číslo 44, ktoré je v predaji od 31. októbra.