Piešťanec slúžiaci ako pétepák v karvinskej bani Mier dostal medailu
Ak sa niekde v Piešťanoch okolo Kocky stretnete s úctivým a milým mužom, pri chôdzi si pomáhajúcim paličkami, a prihovoríte sa mu, zistíte, že žiadna téma pre Jozefa Čajka nie je cudzia. Stručne zhodnotí situáciu, nelamentuje, nezveličuje. Nebyť šedín a pokrčených ramien nadobudnete pocit, že nemá 87, ale minimálne o dvadsať rokov menej.
Pri príležitosti pietnej spomienky a piateho výročia vybudovania pamätníka príslušníkom vojenských táborov nútených prác – pomocných technických práporov (VTNP-PTP) v Sade na Studničkách v Žiline získali bronzovú Pamätnú medailu ministra obrany SR osemdesiatnici Piešťanec Jozef Čajko a Drahovčan Jozef Čapuška. Patrili medzi 64-tisíc „pétepákov“, ktorí po roku 1950 nevyhovovali komunistickému režimu. Museli prejsť cez vojenské tábory nútených prác. Úctu tým, čo to neprežili, vzdal i šéf piešťanskej pobočky VTNP-PTP Ernest Cvik.
Na previerkach nevyhovel
Vojak Čajko sa dostal do bane Mier v Karvinej. Chýbala mu sila, aby pomáhal pri hlbinnej ťažbe čierneho uhlia, keďže komunisti naháňali dvojročný plán. Spravili z neho radšej zásobovača. Dva roky vojenčiny si odkrútil v osemhodinových zmenách a dostával žold. Platil si obedy, kedykoľvek si ale mohol odskočiť na kávu či čaj naliaty v kanviciach nachystaných pre baníkov. „Mali sme chutné obedy, pretože nám varili vyučené kuchárky,“ spomína si na dva roky strávené na vojenčine J. Čajko. Oproti tým, čo v baniach zahynuli alebo prišli o zdravie, sa nemal až tak zle.
Medzi pétepákov, vojakov bez zbrane, pretože by ju vraj ako nepriatelia režimu obrátili proti komunistom, sa dostal po vojenských previerkach. „Narukoval som v roku 1950 do Štúrova. Po mesiaci ma preložili do Levíc na previerky. Môj otecko Rudolf, vodo a elektroinštalatér, ako piešťanský živnostník nevyhovoval vtedajšiemu režimu a propagande. Na previerkach sondovali všeličo… Asi som nevyhovel, pretože ma zaradili medzi pétepákov. V noci 1. decembra 1950 nás odvážali vlakom nevedno kam. Skončili sme v Orlovej, kde nám urobili lekársku prehliadku a zadelili do bane Mier v Karvinej. Keď som nastupoval na popoludňajšiu zmenu, práve vyťahovali zranených. Prvý zážitok otriasol nielen mnou,“ zaspomínal si J. Čajko.
Čepobitie s povinným spevom
Ako pomocník nahadzoval uhlie, ale keďže mal slabšiu kondíciu, po čase ho poverili zásobovaním bane. „Nosil som do sloja všetko potrebné – najmä drevené stojky. Ako vojaci sme mali vojenskú baňu, ale okrem nás tam slúžili aj profesionáli. Na zmene sme každý deň odpracovali osem hodín. Večer býval nástup, kde sa čítal denný rozkaz a nasledoval pochod s povinným spevom. Ceremoniál sme volali čepobitie,“ skonštatoval starček.
Spomenul si i na taliansku revolučnú pieseň v komunistickej verzii. Vyspevovali do kroku: „Avanti o popolo, alla riscossa, Bandiera rossa…. Bandiera rossa la trionferà. Evviva il comunismo e la libertà,“ smeje sa milý deduško. Dalo sa to ale vydržať. Aj preto, že vystupoval v speváckom súbore bane Mier. Okrem toho hrával na krídlovke. Do nástroja fúkal až do čias, kým sa mu nepokazil chrup. „Dnes na tie časy už len spomínam. Chodievam na popoludňajšiu kávičku ku kamarátovi z hudobnej brandže – Jožkovi Moravanskému. Býva tiež v Piešťanoch, len toť, za rohom.“
Z obchodného pomocníka úradník
Syn živnostníka Rudolfa Čajku a Alojzie, rodenej Sedláčekovej, sa po vojenčine zamestnal v Dopravnom podniku mesta Piešťany. Hoci vyučený za obchodného pomocníka v Rozličnom tovare, prepracoval sa do úradníckej pozície. „Ako perohryz som pracoval na útvare práce a miezd. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia došlo k delimitácii a dopravu, i nákladnú, začlenili do Československej automobilovej dopravy. Ostatné drobné mestské prevádzky – taxislužba, holičstvo, kaderníctvo aj foto prešli pod Komunálne služby. Ocitol som sa v komunále. S manželkou Jolanou, hospodárkou, sme sa zoznámili v dopravnom podniku. Narodili sa nám deti Dana a Peter. Ostali sme žiť v Piešťanoch.“
J. Čajko ako skúsený mzdár a normovač prišiel aj do Chirany na Vrbovskej ceste a odtiaľ asi po šiestich rokoch do piešťanských mlynov. Pri zmenách zamestnania ako za slnkom putoval za najlepším kolegom i priateľom Antonom Tlstovičom z Považian. Do dôchodku odišiel bývalý pétepák po nežnej revolúcii – na konci roka 1989.
