Nevyrábajme z nich martýrov, sú to len obyčajní fašisti

„Táto strana nie je zakázaná. Jej členovia sedia v národnej rade. Ako sme sálu prenajali im, tak na ďalší termín si ju prenajali členovia strany KDH. Mestské kultúrne stredisko si musí na svoju činnosť zarobiť 49 percent prevádzkových nákladov, považujem to za čisto obchodnú záležitosť,“ vysvetlila nám dôvody prenájmu sály Kotlebovcom riaditeľka mestského kultúrneho strediska Marta Jurčová.

Potom však zvláštna reakcia E. Bereczovej vyvoláva otázky, načo vlastne slúži jej tlačová správa na oficiálnych stránkach mesta. Je to naozaj úprimný odmietavý postoj k obdivovateľom slovenského fašistického štátu alebo len vhodná téma na prekrytie škandálov, ktorých je za doby Miloša Tamajku vo funkcii primátora neúrekom?

Ak by však Kotlebovci neboli oddanými obdivovateľmi režimu, ktorý sa v kúpeľnom meste podieľal na zavraždení viac ako tisícky jeho obyvateľov, tak by možno Bereczovej reakcia vyvolala len úsmev. Bohužiaľ, všetko je úplne inak.

Týchto vyznávačov vraždiacej mašinérie z obdobia druhej svetovej vojny pri ich vzostupe živia práve takéto škandály, aké sa na tej súčasnej „veľkej“, ale i piešťanskej politickej scéne odohrávajú.

A keďže sa blíži výročie vzniku štátu, ktorý svojich obyvateľov posielal na smrť v koncentračných táboroch, tak jeho obdivovatelia opäť raz ožívajú a snažia sa zviditeľniť a vyprovokovať i nahlúple reakcie takzvaných „relevantných“ politikov.

Nechajme však reakciu radnice bokom a priblížme si, čo vlastne títo pohrobkovia fašistického slovenského štátu obdivujú.

Vznik samostatného Slovenského štátu 14. marca 1939 bol výsledkom pôsobenia viacerých faktorov. Mníchovská dohoda a postoj západných demokratických veľmocí umožnili geopolitický prienik nacistického Nemecka do strednej Európy. Pri svojej agresii voči česko-slovenskému štátu využilo na jeho rozbitie aj národno-emancipačný proces slovenského národa, ktorý bol reálnym faktom, hoci limitom slovenských štátoprávnych ambícií bola dovtedy len autonómia v rámci väčšieho štátneho celku. Vzhľadom na svoju dynamiku v medzivojnovom dvadsaťročí však obsahoval v sebe potenciál evolučne dospieť až k samostatnej štátnosti, čo sa nakoniec aj udialo. Tu však aj skončilo všetko to, čo sa zdanlivo zdalo byť pre štátotvornosť Slovákov v tom období pozitívne.

Súčasní pohrobkovia fašistov a obdivovatelia Jozefa Tisa sa donedávna radi obliekali do uniforiem, nápadne pripomínajúcich uniformy oddielov Hlinkovej gardy, ktorá pôsobila ako polovojenská organizácia Slovenskej ľudovej strany v rokoch 1938 až 1945. Jej najvyšším veliteľom bol vtedajší prezident Slovenského štátu J. Tiso.

Od roku 1944 v rámci tejto organizácie pôsobili Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy (POHG), čo boli špeciálne ozbrojené jednotky Slovenského štátu, ktoré vznikli krátko po vypuknutí Slovenského národného povstania z dôvodu boja proti povstalcom a partizánom. Úzko spolupracovali s nemeckou nacistickou armádou a podieľali sa na mnohých vojnových zločinoch.

Príslušníci POHG sa preukázateľne podieľali na zavraždení približne 4000 ľudí a spolupracovali aj na deportáciách do koncentračných táborov. Známe sú brutálne popravy zajatých povstalcov, partizánov aj civilného obyvateľstva vo vápenke v Nemeckej, vykonané príslušníkmi nemeckého Einsatzkommanda a 14 až 40-člennou čatou Hlinkovej gardy pod velením Vojtecha Horu či účasť 150-člennej 5. poľnej roty POHG pod vedením Jozefa Nemsilu na vraždení v Kremničke. Účasť POHG je potvrdená aj na trestných výpravách proti civilnému obyvateľstvu v obciach Smrečany, Plešivá, Magále aj v mnohých ďalších.

Preto sa nenechajme zmiasť dnešnými umiernenými a ľúbivými frázami obdivovateľov vrahov aj ich „osvieteného“ vodcu Mariána Kotlebu. Nevyrábajme z nich umelo martýrov a mučeníkov neúprimnými a nahlúplymi vyhláseniami. Ak im piešťanská radnica urobí prieky, tak sa stretnú niekde v krčme pri pive a o to viac sa budú prezentovať ako disidenti.

Demokracia zjavne nie je úplne ideálne zriadenie, keďže je schopná vyprodukovať aj niečo také, ako sú títo pohrobkovia slovenského fašistického štátu. Bohužiaľ, nič lepšie, ako je napríklad charakteristická črta demokratického zriadenia – tolerancia názorov a sloboda prejavu či možnosť slobodnej voľby žiť kdekoľvek, s kýmkoľvek a akokoľvek, ľudstvo doposiaľ nevymyslelo.

Slovensko má zlé skúsenosti s dvomi diktátorskými režimami, ktoré majú na svedomí tisícky vyhasnutých nevinných životov. Ten fašistický vzápätí na štyri desiatky rokov vystriedala diktatúra komunistická. Poučme sa z našej histórie. Neopakujme chyby našich predkov a Kotlebu s jeho obdivovateľmi nechajme zapadnúť na smetisku dejín spoločne s jemu podobnými pomätencami.

A ak vzostup neofašistov chcú zastaviť „štandardné“ politické strany, tak im neostáva nič iné, len začať funkcie zastávané ich lídrami považovať za poslanie a službu verejnosti, nie za cestu k „papalášskym“ pôžitkom.

Dočítate sa v Piešťanskom týždni číslo 8, ktoré je v predaji od 28. februára.