Môj pes bol najúžasnejšie stvorenie na svete…

Samozrejme, ako dieťa som túžila po psovi, ale v dvadsiatich máte úplne iné starosti. V tej dobe som šla vyniesť smeti a vrátila sa po troch dňoch z Duchonky, nechajúc smetiak pod schodmi. Celý deň v robote, večery vo víre veľkomesta (rozumej Piešťan), no kedy som sa oň mohla starať?
Po prvej noci bolo jasné, že pes nikam nepôjde. Aj som sa snažila nájsť mu lepší domov, ale v útulku mali karanténu a nikto s rodinným domom ho nechcel. Zželelo sa mi ho, prischol mne… v paneláku.
Vyvstal problém, čo „včúl“. Kamarátka Maja, pravidelná návštevníčka knižnice, mi požičala všetku dostupnú literatúru o výchove psov. Veľmi mi pomohli rady skúsených psičkárov. Zoznámili sme sa na prechádzkach v parku alebo na Lide. Bol to očistec. Chcelo to veľa, veľa, véééľa trpezlivosti, mojej aj jeho, ale s odstupom času si neskromne myslím, že som ho vychovala dobre a prísne, lebo žijeme na sídlisku, v paneláku, a nemohla som si dovoliť, aby mi raz priniesol v papuli detskú ruku (humor)… Nenávidím páničkov, ktorých pes točí s nimi aj s celou rodinou.
Ale robil mi aj psie kusy, prašivec. Spomínam, ako raz pred Priorom potiahol celý stojan, plný bicyklov (o ktorý bol priviazaný) do stredu cesty, bo po druhej strane išla fešná sučka. Hanbila som sa ako pes. Na Teplickej boli malé potraviny a zvonka taká rúra, o ktorú som ho počas môjho nákupu priväzovala. Vyjdem von a pánko uprostred cesty zastavil premávku v oboch smeroch, štekajúc na traktor… Myslela som, že sa prepadnem pod zem. Pekné príhody mám z Prúdov, kde si obďaleč sediaci rybári mysleli, že to zviera týram, lebo sa veľmi rád hral s kameňmi. Lovil ich z vody (mimochodom, ponáral celú hlavu aj s ušami ako potápač) a vždy si našiel veľký. Nevedel ho uchopiť do papule a strašne naň od jedu skučal. Po vode sa plač krásne niesol a pár rybárov si to chcelo so mnou aj vybaviť.
Hovorili sme mu Alex von Ondrášik, doktor lopdológie, lebo loptičky ste mu mohli hádzať do „nemlátom“, priniesol ich odkiaľkoľvek. Ráno ma budil tak, že si dal hlavu na moju posteľ, v papuli loptičku, funel mi do tváre… a čakal.
Môj pes bol najúžasnejšie stvorenie na svete… To si síce myslí každý majiteľ, ale o tom mojom je to pravda! Naučil ma chodiť domov a udržiavať poriadok. Stačila chvíľka nepozornosti a bolo po topánke či po inom kuse oblečenia, naučil ma zodpovednosti a disciplíne.
Do poslednej chvíle vedel, čo sa patrí a neumrel na chate plnej detí, kde sme práve vtedy relaxovali, ale počkal do príchodu domov, a až tam mi poslednýkrát vydýchol v náručí…

Dočítate sa v Piešťanskom týždni číslo 33, ktoré je v predaji od 11. augusta.