Liga proti rakovine v Piešťanoch oslávila 25. výročie

Súčasná predsedníčka ligy Mária Šišková spolu so svojimi kolegyňami pozvali na slávnosť množstvo hostí a sympatizantov. Členky rozdávali brožúrku venovanú štvrťstoročnici organizácie, ale i piešťanské oblátky či medailónik. Ľudia si ho zavesili na krk a so zaujatím sledovali kultúrno-spoločenský program. Čo všetko tomuto okamihu predchádzalo? U drvivej väčšiny plač… a rakovina…

Práve nad hrobom bývalej predsedníčky I. Michnovej dozrelo v roku 2012 rozhodnutie v srdci jej nasledovníčky. A tak sa mladá žena, ktorej osud nadelil dvakrát v jedinom roku strašnú ranu v podobe rakoviny, stala aktuálnou predsedníčkou Irenkinej ligy. Od januára 2013 „kope“ za toto zoskupenie úžasných bojovníkov.

„Bolo to veľmi rýchle a nečakané, vlastne tak ako u mnohých iných pacientov. Bola som na preventívnej prehliadke. Keďže som predtým spadla a bolelo ma na hrudi, ale modrinu som nemala, spýtala som sa lekára. Odobral mi z toho bolestivého miesta vzorku. O týždeň som mala prísť na kontrolu. Ale cestou do práce mi zavolali, aby som prišla do ambulancie čo najskôr. Namiesto do práce som šla k lekárovi. Bolo to 7. februára 2010 ráno a ja som sa od MUDr. Bellu dozvedela, že mám na hrudi karcinóm. Už na druhý deň som sa stala pacientkou Onkologického ústavu svätej Alžbety na Heydukovej ulici v Bratislave. Úsmev sa stratil a trvalo dosť dlho, kým sa vrátil, vďaka perfektnému zdravotnému personálu „Alžbetky“ a všetkým mojim blízkym a skutočným priateľom, ktorí mi dodávali silu na prekonanie,“ uviedla M. Šišková. Ako každý iný človek aj ona na informáciu o rakovine reagovala úprimným plačom. „A potom som začala s blízkymi pripravovať stratégiu prežitia. Mala som šťastie, že ma nikto neľutoval, ale povzbudzovali ma príbehmi známych, ktorí sa nevzdali a doteraz sú medzi nami. V najťažších chvíľach som mala pred očami obrázok, ktorý mi daroval môj priateľ. Je na ňom bocian, ktorý má v zobáku hlavu žaby, ale tá ho ešte pred prehltnutím stihne zadusiť prednými nohami. Ten obrázok má názov: Nikdy to nevzdávaj! Stal sa mojím krédom.“

Odvtedy uplynulo už viac ako šesť rokov a M. Šišková sa teší zo zdravia, snaží sa žiť aj zmýšľať pozitívne a je podobne ako jej predchodkyňa usmiatym slniečkom pre tých, čo zúfalí prídu po radu: „Ako bojovať proti rakovine?“

Dejiny piešťanskej LPRa pokročili. Členovia, ktorí sú aktuálne jej hybnou silou, aj naďalej rozdávajú žlté narcisy, jabĺčka či osvetové materiály. Svojimi životmi ukazujú smer tým na smrť vystrašeným ľuďom, čo v dôsledku vážnej choroby zblúdili. Možno stratili vieru, nádej, lásku či istotu. Rakovina, tá je krutá, ona si svoj dôvod pre vznik nájde. Členovia piešťanskej ligy, ktorým lekári napísali na vrch nemocničnej prepúšťacej správy diagnózu s písmenkom „C“, prežili, lebo to, čo na začiatku stratili, dokázali opäť nájsť a rozvinúť vo víťazstvo. Každý iné, osobné, jedinečné a motivujúce. Je lepšie stretnúť jediného človeka, ktorý sa vyliečil, ako počúvať a čítať milióny príbehov cudzích ľudí, ktorých nepoznáme!

Práve zakladajúce členky LPRa boli v Piešťanoch pred 25 rokmi majákmi istoty. Na svoje ochorenie si v roku 2011, keď aktuálne bojovala s novou formou rakoviny, zaspomínala dnes už nebohá I. Michnová: „O tom, že mám rakovinu, mi povedala doktorka Eva Stipanitzová. Zrútil sa mi celý svet. Nevedela som nájsť východ z nemocnice. Bola som úplne dezorientovaná. Moja kamarátka vtedy robila v kuchyni diétnu sestru. Šla som za ňou a plakala a plakala som. Nevedela som to slovo vysloviť. Bola som presvedčená, že to nemôže byť moja diagnóza. Veď ja som celý čas zdravo žila, športovala. Rakovina – z čoho? Z nemocnice som nešla domov, vrátila som sa do školy, kde som pracovala ako hospodárka, a ešte polhodinu som s hlavou na stole plakala. Keď som sa trochu prebrala, zavolala som neteri, ale ani jej som to nevedela vypovedať. Keď to konečne zo mňa vyšlo von, neterka ma ubezpečila, že všetko bude dobré. Operovali ma v Trnave. Bolo to okolo dušičiek, vonku fúkal severák, bola strašná zima. Vtedy ešte nič nefungovalo ako dnes. Pamätám si, ako pacientky z izby o mne hovorili: Aká pekná žena.“ A človeku sa v mysli vynorí reklama, ktorá pred pár rokmi bežala v televízii. Krásne, zvonku červené jabĺčko bolo vo vnútri hnilé…

„Vzali mi prsník. Doktor ma potľapkal po pleci a povedal: Muselo to byť! Trápilo ma, že kým ostatné ženy prichádzali na operácie, po nich bez problémov chodili a odchádzali domov, ja som iba stále ležala ako lazar. Cítila som, že je so mnou zle. Netušila som, že medzitým si zavolali môjho manžela, ktorému oznámili, že do roka zomriem. Celý čas to dusil v sebe. Nevedela som to čo on, ale cítila som, že je so mnou zle. V nemocnici som nemohla spávať. Hovorím primárovi: Ak ma ihneď neprepustíte, skončím v Pezinku. Dali mi tabletku na spanie – a nič. Bolo to strašné. Ubolená, unavená z nevyspania, vystresovaná z nemocnice, nedokázala som vydržať ani sama so sebou. Dcéra mi ušila župan z hrubej deky, naň som si dala slovenský kožuch a v nečase som sa prechádzala po dvore nemocnice. V izbe sa mi vydržať nedalo,“ spomínala pred rokmi na najhoršie chvíle po operácii I. Michnová.

Ako už býva zvykom, aj ju čakala po operácii chemoterapia a séria ožiarení. „To bola hrozná chemoterapia! Kľakla som si pred primárku a prosila som ju, aby mi ju už nedávala. Ale ona dupla nohou, že musím! Vtedy som jej povedala, že nech čakajú to najhoršie. Spať sa nedalo, jesť sa nedalo, vonku bol nečas. Naveľa, naveľa ma prepustili. Do nemocnice som dochádzala každodenne od švagrinej, ktorá ma prichýlila v jej byte v Trnave. Veľmi jej vďačím za ten čin. Vďaka nej som sa vrátila nazad do života. U nej som začala jesť aj som sa vyspala. Začali sme chodiť do kina, do divadla. Absolvovala som dvadsať ožiarov, a keď som prišla domov, maminka sa ma pýtala, či mi navarí. No ja som už mala spravenú rajčinovú polievku a palacinky. Bolo to síce najľahšie a najrýchlejšie, ale bolo to moje varenie. Oprala som aj požehlila. Tá zmena prostredia mi veľmi pomohla. V nemocnici by som asi zahynula,“ dodala I. Michnová.

Aj ona podobne ako veľa iných onkologických pacientov by preto, aby sa vyliečila, urobila čokoľvek. Vypila vitriol, zobala naklíčené zrno z misky pre sliepky. Čokoľvek. Vtedy mal rakovinu aj známy herec Jozef Adamovič. Ten tuším pil kozie mlieko. V tom čase sa na verejnosť dostali informácie o 40-dňovej diétnej protirakovinovej kúre. Mnoho pacientov sa vďaka tejto hladovke na čas zbavilo alebo úplne vyliečilo z rakoviny, no boli aj takí „šťavičkári“, ktorým kúra skrátila trápenie. „Nemala som čo stratiť, cítila som, že so sebou musím niečo urobiť, inak bude zle. A tak som si sama, bez dohľadu lekára, naordinovala 40-dňovú kúru. Dodržiavala som ju na chlp – pila som zeleninové šťavy, čaj zo žihľavy, myšieho chvostíka a nechtíka. Vtedy som to mohla robiť, bola som ešte mladá a ako-tak pri sile. Chodila som pritom aj do práce – byť aktívna bolo v čase hladovky veľmi dôležité.“

Všetko vždy so všetkým súvisí. A nič sa nedeje náhodou. Aj preto sa zrejme Irenka raz stretla s jednou z učiteliek, ktorá ju nahovorila a poslala do Školy zdravia, ktorá v tom čase začínala svoju existenciu v Senci. Tento rok bude mať dvadsiate výročie. V Senci sa učila všetky dôležité veci o stravovaní a zdravej výžive. Naučili ju pripravovať jedlá z obilnín, klíčkov, vločiek, pohánky, zeleniny, ovocia, strukovín. Teda všetko, čo Irena potrebovala, pretože bežnú stravu – rezne či paprikáš – by ste do nej nedostali ani heverom: „Vôbec mi nechutilo to, čo ostatným ľuďom. Preorientovala som sa na inú stravu a potom, keď sme s doktorkou Stipanitzovou založili Ligu proti rakovine, učila som tieto jedlá pripravovať aj naše členky. Mimochodom, ani zakladanie ligy nebolo jednoduché. Spočiatku som si myslela, veď prečo nie? Posedíme, porozprávame, spíšeme zápisnicu a pôjdeme domov. Lenže sa ukázalo, že to je málo. Ak sme chceli prilákať ľudí, museli sme ísť na to aj cez atraktívnejšie činnosti. Zorganizovali sme cvičenie, plávanie, rekondičné pobyty, neskôr i prednášky. A tak sa z malej organizácie stala silná liga, ktorá má v súčasnosti 450 členov. Chorých aj zdravých. Zdravých ľudí potrebujeme, aby sme mohli organizovať Dni narcisov či jabĺk, ale aj na pomoc pri aktivitách spojených s Týždňom boja proti rakovine. My chorí predsa toľko nevládzeme, hoci aj tak sme osožní. Ja som napríklad všetky recepty, čo som sa naučila v škole zdravia, posunula ďalej.“

Žiaľ, I. Michnová svoj boj s rakovinou, nie však tou prvotnou, lež ďalšou v poradí, prehrala. Hoci sa jej bránila, ochorenie si napokon vypýtalo krutú daň. Navždy usnula 28. júla 2012. Pred osirelou ligou stála otázka. Kto ju bude viesť po Irenkinej smrti? Ešte kým jej prvá predsedníčka žila, túžila po empatickej, ale aj energickej nasledovníčke, ktorá prevezme jej úlohu a vlastným životom, posilneným bojom s rakovinou, ukáže cestu ďalším ľuďom. Podarilo sa to. A liga pokračuje – silná a s množstvom zapálených ľudí vo svojej činnosti. A jej predsedníčka M. Šišková za všetkých dostala plaketu mesta. Ako prejav úcty a vďaky.

Dočítate sa v Piešťanskom týždni číslo 47, ktoré je v predaji od 22. novembra.