Komentár: „Sociálka“ nemá schopnosť deti chrániť!
Čo všetko sa vám alebo vášmu dieťaťu môže stať, ak vám do života vstúpi „sociálka“, v plnej nahote odhalil škandál zo zneužívania dieťaťa v Galante. A práve v tomto prípade na nefunkčnosť slovenských úradov práce a sociálneho zabezpečenia doplatila mladá Piešťanka.
Ak by zlyhanie štátnych úradníkov bolo ojedinelé, bolo by možné konštatovať, že aj ten najdokonalejší systém môže pod vplyvom zlyhania jednotlivca vyprodukovať pochybenie.
Opak je však pravdou. Bezradná matka sa na štátnych úradníkov obrátila, keď malo dievča štrnásť rokov. Jej dcéra chodila poza školu, stretávala sa s podivnou partiou, vyskúšala i mäkké drogy. Štát má kompetencie, ale i odborníkov, ktorí by mali vedieť v takýchto prípadoch pomôcť nešťastným rodičom, ktorých deti skĺzli na nesprávne chodníčky.
Namiesto pomoci sa však udial pravý opak. Dieťaťu v zariadení, kam ho štátna moc umiestnila, ublížili. Prípad tak neuveriteľný, že by sa mohlo zdať, že išlo o zlyhanie jednotlivca. Opak je však pravdou.
Zariadenie v Galante bolo pod dozorom kontrolných mechanizmov štátu. Ako sa to teda vlastne mohlo stať? Odpoveď je jednoduchá. Náš štát totiž na deti kašle. Ako si inak vysvetliť fakt, že riaditeľ neštátneho zariadenia Čistý deň pohlavný styk medzi maloletou a jeho zamestnancom verejne označí ako „sex na rozlúčku“ a aj napriek obhajobe takéhoto odporného skutku autor vyhlásení ešte nečelí obžalobe a spokojne behá po slobode. Jediné, čo riaditeľa podľa vyhlásení pre médiá trápi, je, že kauza poškodila dobré meno jeho zariadenia.
Je to ale naozaj ojedinelé zlyhanie štátu voči deťom? V žiadnom prípade. A ak použijeme príslovie, že z marazmu trčí len špička ľadovca, tak sociálnym úradníkom tých špičiek trčí nepreberné množstvo. Tak si ich aspoň zopár pripomenieme. Hádam najznámejší je prípad utýranej Lucky v Bratislave. Aj napriek podnetom od susedov sociálni úradníci pre záchranu jej života nič neurobili. Malý Marco odvlečený súdnym úradníkom uprostred vyučovania za panického náreku jeho, ako aj spolužiakov, a hlavne za nemého prizerania sa sociálnej pracovníčky.
Množstvo výhrad k práci sociálnych úradníkov by sa dalo vzniesť i v prípade vraždy Mareka Kalužu vo Vrbovom, ktorého na smrť dobil otec so svojím maloletým synom. I tu bolo množstvo podnetov od susedov, ale aj z prostredia školy smerujúcich k sociálnym pracovníkom o násilnej povahe chlapcovho otca a zlom prostredí, v ktorom vyrastá. Súdni znalci počas vyšetrovania Marekovej smrti jednoznačne potvrdili, že chlapcov otec je násilník a k tomu istému priúčal aj svojho syna.
Kde bola „sociálka“, keď sa podozrivý z vraždy pred rokmi rozvádzal a jeho manželka pred tyranom zutekala na druhý koniec Slovenska a pokoja sa dočkala až za cenu straty kontaktu so svojím dieťaťom? Všetky informácie k tomu, aby chlapec nevyrastal v prostredí, ktoré ho priviedlo až k spoluúčasti na vražde, mali sociálni pracovníci k dispozícii. A nekonali. K činnosti ich priviedol až násilný trestný čin dieťaťa. Až teraz sa rozhýbali a súdu okázalo odkázali, že chlapec nemôže byť vypočutý, nakoľko by mu výsluch o okolnostiach smrti mladíka vo Vrbovom vraj mohol ublížiť.
Ale ak vynecháme otca a najbližšiu rodinu, ktorí zrejme nepochopili, že výchovou agresora a násilníka vyrastie z chlapca len rovnaký agresor, tyran a násilník, tak svojou nečinnosťou chlapcovi najviac ublížili práve úradníci „sociálky“. Rovnako tak, ako svojím čisto len formálnym dohľadom nad neštátnym zariadením Čistý deň ublížili kompetentní štrnásťročnej Nikole. O prehliadaní vyhlásení riaditeľa zariadenia, v ktorom majú deťom pomáhať, o „sexe na rozlúčku“ ani nehovoriac.
Za všetkými týmito príbehmi detí, ktorým štát nepomohol, prípadne sa len mlčky prizeral, ako im rodičia ubližujú, je zlyhávajúci systém a dlhodobý nezáujem štátu o jeho zmysluplnú nápravu.
