J. Orlovský: Pri otvorení Elektrárne som mal pocit zadosťučinenia

Šesťročného J. Orlovského priviedlo do Piešťan zamestnanie rodičov v roku 1972. Otec pracoval v Tesle, mama v kúpeľoch, zatiaľ čo školák Ján navštevoval najprv Základnú školu Holubyho a neskôr Gymnázium Pierra de Coubertina: „Žil som klasický piešťanský život a navštevoval som fantastický plavecký klub. Martina Moravcová bola síce o desať rokov mladšia ako ja, no ešte sme sa zažili v bazéne. Myslím si, že práve plávanie mi dalo do veľa do života, najmä chuť na sebe zapracovať. V živote totiž nič nedostanete zadarmo.“

Plávanie priviedlo vtedy ešte študenta na Fakultu telovýchovy a športu do Bratislavy, kde v roku 1989 ukončil štúdium v kombinácii s ruským jazykom. Neuspokojil sa s tým a vybral sa do susedného Česka študovať angličtinu. „Pýtal som sa čo ďalej, veď ruštinu sa už po Nežnej revolúcii asi nikto učiť nebude. Povedal som si, že skúsim ešte niečo iné a vojenská služba mi dá čas na rozmyslenie,“ povedal J. Orlovský. Pre vysokoškolákov bola vojenčina v tom čase záležitosťou už len deviatich mesiacov.

Budúcnosť vyriešil inzerát v denníku Národná obroda pozývajúci, na postgraduálne štúdium medzinárodných vzťahov na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Potom udalosti nabrali rýchly spád. „V treťom semestri prišiel náš pán profesor Mojžita s oznamom, že o šesť týždňov sa Československo rozdelí a všetkých nás potrebuje na ministerstve vtedy ešte medzinárodných vzťahov,“ opísal pracovné začiatky J. Orlovský, ktorý s humorom tvrdí, že sa o zamestnanie neuchádzal, ale ono sa uchádzalo oňho. V novembri 1992 sa preto začala divoká jazda v inštitúcii, kde sa poznali všetci od ministra až po upratovačku.

Po dvoch rokoch práce sa vďaka znalosti angličtiny dostal až do ďalekého Washingtonu. „Bola to zaujímavá životná kapitola. Odchádzal som v časoch nastupujúceho mečiarizmu a v istej chvíli sa človek musel tváriť, že prešľapy vlády a únos prezidentovho syna sú v poriadku. To bola pre mňa posledná kvapka,“ prezradil Piešťanec. Z vládnej inštitúcie preto odišiel a so ženou sa vydali s jej prácou spoločne do Zambie. Namiesto zotrvania počas dvojročného manželkinho pracovného pobytu však po roku krajinu opustil, pretože po nových voľbách ho zavolali pracovať späť do Washingtonu. „Bola to obrovská výzva, pretože ženu so synom Jonášom som musel nechať v Afrike,“ zamyslel sa J. Orlovský. Napriek ťažkej úlohe pozdvihnúť Slovensko v očiach Američanov obdobie hodnotí pozitívne. „Z hľadiska práce to bol najlepší čas môjho života. Mal som tesne po tridsiatke, veľmi sa mi chcelo nejako prispieť a mal som pocit, že to dáva zmysel,“ povedal Piešťanec.

V roku 2002 si J. Orlovský, už ako otec dvoch detí, začal hľadať prácu v súkromnom sektore. „Západoslovenská energetika bola zhodou okolností v tom čase v privatizácii a hľadali šéfa kancelárie predstavenstva a hovorcu,“ zaspomínal na svoje hovorcovské začiatky.
Výzva v podobe rekonštrukcie

Nápad zrekonštruovať historickú budovu vznikol v roku 2006. „Okolo elektrárne som chodil ako všetci Piešťanci. Bola to zanedbaná budova,“ povedal J. Orlovský, ktorý sa vtedy o nehnuteľnosti nezaujímal, a tak ani len netušil, že tento historický skvost patrí firme, v ktorej bol zamestnaný. Až jedného dňa mu to prezradil brat Matúš. „Ja ako učiteľ som si hneď predstavil, že to je ideálny priestor na vzdelávanie typu „hands-on“ alebo „veda rukolapne“. Začal som preto pre nápad presviedčať naše predstavenstvo,“ povedal hovorca.

Po dvoch rokoch sa to i podarilo. „Povedal som si, že rekonštrukcia by bola super aj z hľadiska záchrany technickej pamiatky. Od roku 1996 bola budova zapísaná v Národnom registri,“ vyslovil Piešťanec. Zároveň pripomenul, že okrem elektrárne v Poprade, kde sídli Východoslovenská galéria, žiadny iný objekt tohto druhu už pre verejnosť na Slovensku otvorený nie je.

Predstavenstvo sa v roku 2008 definitívne zhodlo, že idú do toho. Spoločnosť vyhlásila študentskú súťaž, pretože ak mala budova slúžiť mladým ľuďom, mladosť sa mala odraziť už v návrhu rekonštrukcie.

Do súťaže sa prihlásilo 64 študentov v 24 riešiteľských kolektívoch. Vyhrali ju napokon študenti tretieho ročníka Fakulty architektúry Slovenskej technickej univerzity v Bratislave, Michal Ganobjak a Vladimír Hain. Výstavba začala v roku 2012. Tak ako pri každej stavbe ani tu nešlo všetko úplne hladko. Problém nastal aj vo chvíli, keď pod nadzemnú budovu bolo potrebné umiestniť suterén so zázemím pre návštevníkov, v ktorom sa dnes nachádzajú sklady a toalety. „Mysleli sme si, že to bude trvať len chvíľočku. Zistili sme však, že betón sa v roku 1906 lial inak ako dnes. To, čo malo trvať dva týždne, trvalo dva mesiace. Betónové základy pod generátormi totiž nemali 40 centimetrov, ale dva metre do hĺbky,“ prezradil J. Orlovský.

Renovácia budovy stála Piešťanca mnoho energie, no výsledok stál za to. „Spojilo ma to so skvelými a pre dobrú vec zapálenými ľuďmi,“ povedal J. Orlovský.

Slávnostného otvorenia Elektrárne Piešťany sa všetci zvedavci dočkali v septembri 2014. „Mal som neuveriteľný pocit zadosťučinenia, pretože väčšinou na Slovensku technické pamiatky nezachraňujeme, ale ich búrame. Úplne super bolo, keď ste videli deti, ako ich to tam baví,“ dodal autor myšlienky. Po necelých dvoch rokoch koniec.

Aktuálne už je Elektrárňa Piešťany opäť zatvorená. Nadácia ZSE vyhlásila tender na nového prevádzkovateľa s tým, že aj keď spoločnosť bude ďalej financovať náklady na prevádzku, chce zamerať využitie budovy viac na ekológiu. „Mám pocit, že to nie je úplne ideálne. Je to energetická budova, mala by tam byť viac podchytená aj história tohto odvetvia. V našom mestečku sme mali jednu z prvých elektrární na Slovensku,“ zamyslel sa Piešťanec.

Pre budúceho nájomcu bude komplikované i financovanie, ktoré časom bude musieť čiastočne prevziať. „Som zvedavý, kto sa prihlási, pretože to nie je jednoduché. Dúfam, že sa podarí nájsť slušného prevádzkovateľa. Len škoda, že letná sezóna je prerušená, pretože už sa to naozaj úspešne rozbehlo. Západoslovenská energetika do toho veľa investovala,“ povedal J. Orlovský.

Teoreticky vraj hrozí, že nového prevádzkovateľa nenájdu. „Vtedy sa budem musieť nasťahovať späť do Piešťan, pretože pre mňa je Elektrárňa ako moje tretie dieťa,“ dodal s úsmevom bývalý hovorca.

Súčasný primátor v Elektrárni ešte nebol

„Od Mesta Piešťany sme v čase rekonštrukcie dostali silnú mentálnu podporu. Za éry primátora Rema Cicutta sa radnica borila s vlastným rozpočtom, ale z hľadiska stavebných povolení boli veľmi ústretoví. Projektu výrazne pomohli aj vtedajšia architektka mesta a pani prednostka,“ spomenul Ján Orlovský. Bývalé vedenie mesta patrilo medzi pravidelných návštevníkov tejto historickej jedinečnosti. „Pána Tamajku sme v Elektrárni napriek pozvaniam ešte nevideli. Trošku ma to mrzí, aj keď viem si predstaviť, že má asi veľa práce. Takýchto pamiatok však nie je veľa a hlavou úlohou primátora je byť promotérom svojho mesta,“ povedal J. Orlovský.

Inovatívnym riešeniam v meste a zastaveniu jeho starnutia sa dá zabrániť nielen dotiahnutím mladej krvi, ale i impulzmi z vedenia. „Primátor a vedenie mesta má byť to, ktoré prichádza s nápadmi a vyzýva ich k tomu, čo by sme tu mohli robiť,“ zamyslel sa bývalý hovorca. Nešťastný je i zo situácie týkajúcej sa piešťanského plávania. „Nerozumiem tomu. Nepoznám ženu, ktorá priniesla do mesta väčšiu slávu ako Martina Moravcová, svetová hviezda. Tento potenciál zostal nevyužitý. Mestá ako Galanta, Senec alebo Dolný Kubín majú vlastné akvaparky a v kúpeľnom meste deti trénujú v bývalej zotavovni ROH,“ poznamenal Piešťanec.

Pred istým časom bývalý hovorca elektrární načrel do politiky, no s predsedom strany Sieť si spoločnú cestu nenašiel. Využil však príležitosť v treťom sektore a stal sa riaditeľom Nadácie otvorenej spoločnosti. „Veľmi ma to lákalo, pretože si myslím, že nielen my, ale i celá Európa sa zatvára pred vonkajším svetom. A to mi nejde dokopy. Na jednej strane komunikujeme s celým svetom, ale na druhej máme strach sami pred sebou. Povedal som si, že ak 80 percent výkonu našej ekonomiky končí v zahraničí, kým neotvoríme svoje srdcia, skončíme veľmi rýchlo,“ uviedol J. Orlovský. „Naším poslaním je výchova k demokracii a k ľudským právam. Ale nie cestou memorovania papierových dokumentov, lež vytváraním priestoru pre dialóg a rešpekt v našich životoch,“ dodal na záver Ján Orlovský.