Blog Petra Remíša: Môj prvý ramadán

Nebudem to tajiť: okrem nežného pohlavia milujem aj alkohol. Ospevujem ho v pesničkách, vychvaľujem v blogoch, kupujem, vyrábam, ale hlavne pijem. Vlastne pozor! Už pár mesiacov NEPIJEM. Toto je spoveď o mojich prvých Vianociach bez chľastu. O živote bez sladkej pripitosti. O mojom ramadáne a jeho dôvodoch.
A teraz aby bolo všetkým jasné: nič sa mi nestalo. Nepadol som na hlavu. Nezašibalo mi. Nezjavili sa mi biele myšky, ani mi doktor nepohrozil „bu-bu-bu!“. Ani som neuveril tomu, že abstinenti žijú dlhšie a zdravšie. Pravdou je, že neznášam nealko. Väčšinou je presladené,  plné konzervantov a éčiek. A ešte to aj zaklincujem: som presvedčený, že umiernení konzumenti alkoholu žijú lepší, šťastnejší a plnohodnotnejší život. Napriek tomu nepijem, lebo mám jeden malý problém.
 Ako pri tom nezaspať.
 Predstavte si, že ste na mojom mieste. Hráte krčmové odrhovačky a všetci sa k vám chovajú ako k štamgastovi. Nosia vám borovičku, aby ste si udržiavali hladinu. Poháriky lietajú z každej strany, ani sa nestačíte diviť, kde na to ľudia berú v čase krízy. Väčšinou sa mi začne po prvých pohárikoch driemať. V lepšom prípade čoskoro zaspím a zobudím sa oblečený doma na gauči, televízor beží do prázdna, zuby neumyté. V horšom prípade ma susedka nájde spať v záhone pred činžiakom, alebo jej ovraciam blúzku, ktorú sušila na balkóne. Nespomínam si na to. Veď som spal. Samozrejme, nemôžem si dopoludnia sadnúť za volant. A radšej to ani neskúšam.
 Ak ste teda čakali škandalózne priznanie, sklamem vás. Nič také. Prestal som piť preto, lebo alkohol na mňa účinkuje ako štípanec muchy tse-tse. Dostávam spavú nemoc. Dám si pohárik a idem do lochu. Nie som použiteľný. Nie som výrečnejší, okúzľujúcejší, nabitejší energiou a viac sexy ako ostatní. Pravý opak. Chcem drichmať! Stávam sa notorický kazič zábavy, otrava, ktorá na každej party zachrápe. A opakujem ešte raz: nie som abstinent. Som vyznávač etylalkoholu. Ale s pár poldecákmi denne toho veľa nenamútim. Nechcú ma vziať ani medzi anonymných alkoholikov.
 Bohužiaľ, mladosť a junácke roky som prepásol v nádeji, že sa to jedného dňa otočí, že treba len nájsť ten správny druh alkoholu, alebo dosiahnuť akurátnu hladinu alfa, kedy to začne fungovať…. ale nič. Nezafungovalo. Vždy som zaspal. Jedného dňa som si preto položil otázku: dokedy? Dokedy budem utrácať ťažko zarobené prašule na slopanicu, ktorý milujem, ale neprináša mi nič, len silnejšiu ospalosť? A tak som priškrtil kohútik. Nakreslil som hrubú čiaru do kalendára a čakám, či neobjavia lepší legálny životabudič.
 Pripúšťam, že som sa pripravil o mnohé radosti. Napríklad o silvestrovský prípitok, alebo tohtoročnú slivovicu, ktorú som ešte ani nevypálil. Už sa neviem ani z chuti pozvracať. Iba ak z rybacej pomazánky. Ale veľa som aj získal. Ráno sa nebudím veľa pripitého indivídua opačného pohlavia. Pamätám si predchádzajúci večer. Neriešim alkohol za volantom. Môžem ísť kedykoľvek na odber krvi a je mi fuk, či mám v chladničke „prvú pomoc“.
 Takže si môj prvý ramadán užívam. Nestojí ma takmer žiadne úsilie. A je mi celkom fuk, ak si myslíte, že mi kompletne kvapká na karbid. No keby ste ma náhodou videli, ako na vianočných trhoch zo zúfalstva škriabem nechtami na stánok s punčom, zľutujte sa nado mnou. Vezmite mi niečo ľahké. Napríklad minerálku.  
Ale bez bubliniek. Aby som hneď neupadol do kómy.