Diela tvorí aj bez ruky

Smola chodí po ľuďoch

Jeho diela vzbudzujú rešpekt doma i v zahraničí. Sú o pravde, sile človeka a viere v zázraky, ktorým ale treba pomôcť. „Je viac než isté, že keby som nemal v roku 1984 úraz, drevorezby nikdy nerobím,“ uviedol umelec. „Žena ma po nešťastí povzbudzovala, do nemocnice nosila liečivé čaje. Ležal som tam pol roka a doma ma čakala rozostavaná chalupa. Ako ju dokončiť bez jednej ruky, mátalo mi hlavou? O tri roky sme sa mali už-už sťahovať, keď nám chalupu podpálil pravdepodobne miestny bezdomovec. Dom obložený drevom dobre horel…“ skonštatoval umelec.

Ani požiar však manželov nezlomil. Ďalších šesť rokov dostavovali, čo už raz mali hotové, a v roku 1994 sa do vydretej novostavby nasťahovali. To už J. Velčický majstroval z dreva okrem obkladov aj rôzne svietniky, stojany na kvetináče a iné drobné predmety.

„Kúpil som si sústruh, po troške dokupoval stroje na rezbárčenie. Manželka, pokladníčka v zväze invalidov v Bánovciach, organizovala súťaže pre imobilných a na jednu celoslovenskú v Prievidzi som šiel aj ja ako jej osobný šofér i s drevorezbou, reku, okúsim šťastie. Mala úspech. Odvtedy ma to už nepustilo. Už 22 rokov sa venujem umeleckému rezbárstvu,“ smial sa J. Velčický.

Pre grify ušiel zo spálne

Začiatky neboli až také veselé. Kým sa naučil rôzne grify, zvládol techniku rezby detailov tváre či prstov na rukách, prešli roky. „Návšteva rezbára kdesi na maďaroch, stretnutie s ďalšími piatimi či šiestimi nepomohlo. Stal sa zo mňa samouk a skoro to odnieslo manželstvo. Hocikedy v noci mi niečo napadlo a už som aj utekal do dielne zrealizovať myšlienku, až ma žena vypoklonkovala zo spálne do druhej izby. Desať rokov mi zabralo učenie detailov,“ povedal rezbár.

Na vytvorené diela má veselé i trápne spomienky. „Na oltári pre ministra som pred dokončením soche odrezal nos. Hrozné čosi, ale teraz mi to už nerobí problémy.“ Na jednej z prvých výstav vyrezával Krista na kríži v životnej veľkosti. Výstavu otvárali v sobotu ráno. V piatok si drevorezbu oprel, padla a rozbili sa ruky aj noha: „Do rána som chudáka Ježiša lepil a okolo polámaných spojov zakrvavil, lebo nebol čas na dokonalé zahladenie stôp. Prekvapilo ma, ako ľudia, najmä ženy, Ježiša ospevovali, aký je krásny, autentický – krvavý. No ďakujem pekne.“

Aj takéto nehody ho nabudili do ďalšej roboty. Keď robí sošku, prvým konzultantom je manželka. „Radí mi. Jej kritické videnie mi urýchlilo umelecký rast, hoci ako ješitný chlap som chcel počuť len chválu. Ale manželka ma pravdivými posudkami posúva dopredu,“ zdôraznil J. Velčický.

Ľudovít Štúr ho skoro zniesol zo sveta

Niektoré jeho rozmerné diela sa nedajú ani previezť a ostávajú v múzeu v Uhrovci ako kus života tohto muža. Tvrdí, že ako sa v bolestiach rodí dieťa, aj plastika Ľudovíta Štúra v nadživotnej veľkosti uzrela svet na hrane bytia jeho tvorcu. Posledné dni drevorezbu dohotoval dňom i nocou a potom z vyčerpania skolaboval. „Starám sa doma o kozy. Ráno ich vyháňam na pastvu, večer zháňam. Odpadol som pri tejto povinnosti na kopčeku pri dedine, ani neviem, koľko som tam ležal. Nik o mne nevedel,“ spomenul rezbár. Našťastie, prebral sa a nejako prišiel domov.

Vtedy sa v dedine objavil Ďuro Sarvaš, jeho manželka mala injekcie na zníženie tlaku a posilnenie. Hneď mu jednu pichla, ale slávnostné uvedenie reliéfu do života sa konalo bez autora. Ležal ako lazar, nevládal stáť na nohách.

Jaroslav Velčický má k tomuto vydretému dielu blízky vzťah. Presiahlo jeho sily – našťastie len fyzické. Psychické posilnilo, ako keď do betónu vložíte železné prúty. Sila tohto človeka totiž nespočíva v jeho veľkosti, ale v odhodlaní popasovať sa s nemožným.

Jeho sošky Piešťanci obdivovali spolu s maľbami či fotografiami ďalších osudom skúšaných ľudí na štvrtej Národnej prezentácii hendikepovaných umelcov vo foyeri Domu umenia. Najväčší obdiv vyvolal práve jednoruký rezbár.

Dočítate sa v Pieštanskom týždni číslo 9, ktoré je v predaji od 1. marca.