Pop galéria so Silvestrom Boškovičom

Aké boli vaše prvé kontakty s hudbou?
– Už v detskom veku u mňa otec zistil, že mám záujem o muzicírovanie, a tak ma v šiestich rokoch prihlásil do Ľudovej školy umenia v Malackách. Najskôr ma zapísal na hudobnú teóriu a husle. Zdokonaľoval som sa však aj v hre na gitare a v detskom súbore som hral na baskrídlovke. Štúdium som ukončil hrou na akordeón. Po nástupe na strednú školu som sa dostal do kolektívu tínedžerov, ktorí mali obrovský záujem vytvoriť vlastnú hudobnú skupinu a hrať to, čo sa k nám dostávalo „zvonku“. To sa nám podarilo. Neskôr som hrával aj v „zábavových“ hudobných skupinách.

A vaše prvé kontakty s reprodukovanou hudbou?

– Koncom 60. rokov sme v mojom rodisku v Perneku na Záhorí dostali v rámci mládežníckych aktivít Socialistického zväzu mládeže do bezplatného užívania starú drevenicu, ktorú sme zrekonštruovali a nazvali Richmond club. Tam sa začali moje prvé kontakty s reprodukovanou hudbou, jednoduchou zvukovou technikou a vinylovými singlami. Spoza rakúskej hranice sa k nám dostávala kvalitná muzika (boli sme v dosahu rakúskej televízie a rozhlasu) a v Richmond clube sa začali rodiť prvé diskoprogramy, ktoré som uvádzal spolu s priateľom Jarom Halinárom. Okrem tanečnej podoby sme robili aj tematické programy – profily interpretov a hudobných skupín, doplnené fotografiami a naše programy sa stali čoskoro známe v širokom okolí. Na prelome 60. a 70. rokov sme sa obaja zúčastnili prvých oficiálnych  kvalifikačných skúšok diskotekárov v Ivanke pri Dunaji, kde som v porote po prvýkrát stretol Fera Horu, medzi diskotekármi prezývaným „chodiaca encyklopédia“.

Takže vaša záľuba v hudbe sa začala jasne profilovať od hrania v hudobnej skupine k diskotékovým programom?

– Áno. Keď som sa oženil, presťahoval som sa do podnájmu v Piešťanoch. Vtedajší režim nebol vôbec naklonený tomuto novému trendu. V Trnavskom okrese boli dokonca v určitom období zakázané verejné diskotékové produkcie. Vtedy som sporadicky účinkoval v hoteloch Magnólia a Eden, čo mi umožňovala najvyššia kvalifikačná trieda. Zhodou okolností to bolo v čase, keď tam poslednú sezónu hrával aj môj veľký vzor Fero Hora. V roku 1975 som sa presťahoval do Vrbového, ale piešťanským pódiám som zostal aj naďalej verný počas mojej dvadsaťročnej, spočiatku amatérskej, neskôr profesionálnej hudobnej kariéry. Tým, že som mal najvyšší kvalifikačný stupeň, mal som výhodu, že som mohol účinkovať v tých najprestížnejších podnikoch. V Piešťanoch nebolo, hádam, ani jedného pódia, kde by som nehral. Spolupracoval som a striedal som sa s mnohými hudobnými skupinami nielen v kúpeľných domoch, ale aj v piešťanských hoteloch. Veľa priateľov z hudobnej brandže ma občas oslovuje s požiadavkou urobiť nejakú akciu. Aktívne v tejto oblasti pôsobím dodnes.

Aké boli podmienky na získanie oprávnenia diskotekára za socializmu?

– Kto chcel účinkovať ako diskotekár, musel mať kvalifikáciu. Kvalifikačné skúšky sa robili v bratislavskom Slovkoncerte, v krajských a neskôr aj v okresných osvetových strediskách. Diskotekári pritom získavali oprávnenia prvej, druhej a tretej kvalifikačnej triedy (prvá kvalifikačná trieda – miestne kluby, druhá – v rámci okresu a tretia – celoslovenská pôsobnosť). Skúšky pozostávali z teoretickej a praktickej časti. Teoretickú časť tvoril test zložený zo širokého spektra otázok z výtvarného umenia, hudobnej techniky, ďalej z oblasti vážnej hudby, džezu a pop music až po významné osobnosti kultúrno-politického a spoločenského života z domova a socialistických štátov. Len desať percent tvorili otázky z toho, čo sme hrali. Z celkového počtu záujemcov (cca 500 v Bratislave v Dome lodníkov) zložilo iba 20 percent písomný test. Ďalších 10 percent vyletelo z praktických prehrávok. Každý diskotekár si na prehrávky musel pripraviť scenár tanečného a tematického programu, ktorý zrealizoval pred porotou a nakoniec dostal ohodnotenie.

Máte aj nejaký zážitok z týchto skúšok?

– Z prehrávok na Slovkoncerte mám silný emocionálny zážitok, keď sa v porote môjho tematického programu Pavol Hammel a Prúdy objavil sám Hammel. Ďalším esom v porote bol basgitarista Pavel Daněk, známy z Burčiaku, kde hral s Dežom Ursinym a Jarom Filipom.

Aká bola situácia v slovenskom dídžeingu po revolúcii?

– Začiatkom 90. rokov sa „hnutie“ diskotekárov Slovenska začalo systematicky skvalitňovať, a to zavedením postupových celoslovenských súťaží Discoráma. Každý rok prebiehali okresné a krajské kolá. Každé dva roky potom bolo celoslovenské kolo, kde sa dostali z Bratislavy a z každého kraja iba traja najlepší. Osobne som sa zúčastňoval všetkých týchto podujatí a mám z nich viacero ocenení celoslovenského významu. Na podnet bratislavských dídžejov vznikla Asociácia diskotekárov Slovenska (ADIS), kde sme mali možnosť výhodne nakupovať nosiče, literatúru, a dokonca sa dalo vybaviť
aj zahraničné účinkovanie. Zmenou politicko-spoločenskej situácie ADIS zanikla. Legislatívne zmeny a podnikateľské prostredie v tejto oblasti umožnili, že „každý, kto mal pod pazuchou magnetofón, mohol byť DJ“. Diskotekárov pribúdalo ako húb po daždi. Zabudlo sa na pravidlo, že sme museli hrať z originálov. Množili sa kazetoví aj kotúčoví „púšťači“. Až roky nakoniec ukázali, že to nebola správna cesta a dodnes zostali prirodzeným výberom len tí, ktorí to robia s láskou a odhodlaním rozdávať okolo seba radosť a dobrú náladu. Ja patrím k nim!

Aká bola vaša cesta do Rádia Piešťany?

– Po celkom neformálnej debate s kamarátom z hudobnej brandže Romanom Klčom na tému Rádio Piešťany ma celkom nečakane oslovilo rádio s tým, že ak by som mal záujem, môžem prísť do štúdia. Pravdupovediac, rozohrali sa mi v tele hádam všetky žilky. Prečo? No preto, že sa zrazu začal napĺňať môj celoživotný sen, a to pracovať v rádiu. Slobodne robiť to, čo človeku prináša radosť a túto ďalej odovzdávať ostatným. V štúdiu ma čakali sympatickí a priateľsky naladení ľudia, príjemná atmosféra a pekné prostredie, ktoré moje očakávania ešte umocnili. Vtedy som sa rozhodol, že toto chcem.

Čo ponúknete poslucháčom Rádia Piešťany vo vašej relácii Pop galéria?

– Predovšetkým dobrú hudbu. Pravidelne, každý piatok v relácii Pop galéria o 22. hodine, budem poslucháčom servírovať hudobný kokteil, doplnený malou mierou hovoreného slova, ktorý osvieži dušu nielen strednej a staršej generácie, ale na svoje si prídu aj mladí poslucháči. Postupne si predstavíme tvorbu známych aj menej známych osobností hudobného sveta, oprášime starinky a zaradíme aj zaujímavé novinky. Neskôr by som do programu chcel pozvať napríklad dídžejov, ktorí písali dejiny slovenskej diskotékovej scény, aby sme si zaspomínali na pionierske časy dídžeingu.