Nadácia Adeli

Festival Dni detskej knihy zažilo takmer šesťtisíc školákov

Sobota 22. 04. 2017 11:00  | Kultúra / Kniha  | Autor: Viera Dusíková

Piešťanské i regionálne školy, škôlky, kultúrne aj spoločenské stánky hostili v uplynulom týždni slovenskú spisovateľskú aj ilustrátorskú elitu. Na 34. ročníku festivalu kníh pre deti a mládež s názvom Dni detskej knihy sa počas troch festivalových dní od 10. do 12. apríla vystriedali na besedách, výstavách, vernisážach či workshopoch dvadsiati spisovatelia, trinásti ilustrátori, zástupcovia vydavateľstiev, slovenských knižníc, ale aj množstvo moderátorov, hercov i hudobných hostí.

Deti so záujmom počúvali rozprávanie slovenských spisovateľov.

Deti so záujmom počúvali rozprávanie slovenských spisovateľov. (Autor: Viera Dusíková)

Mega veľká akcia ako šíp z rozprávkovej knihy otvárala trináste komnaty autorskej tvorby, do ktorých obyčajný smrteľník bežne nevstupuje. Bola ukážkou toho, ako sú spisovatelia radi, keď deti - chvalabohu - ešte zatiaľ čítajú! Školáci poznali autorov aj ich knihy a užívali si „hodiny literatúry či kreslenia“ priamo v scenári piešťanského festivalu.

„Hlavný stan šéfa“ bol v knižnici. „Počas troch dní sa uskutočnilo 56 podujatí, konali sa besedy s autormi, výtvarné workshopy, divadelné dramatizácie, výstavy a ich vernisáže, ktoré navštívilo spolu 5921 účastníkov,“ skonštatovala Margita Galová, riaditeľka Mestskej knižnice v Piešťanoch.



Slovenskí rozprávkari bonzovali sami na seba

Braňo JobusBraňo Jobus (Autor: vd)
■ Braňo Jobus sa vyškriabal na 64-metrový komín vo Vrbovom
Obľúbený rozprávkar a spevák z Vrbového, Braňo Jobus, sa priznal: „Ja som bol v detstve ako chlebíček, také dobré dieťa. Boli sme stále vonku, počítače vtedy ešte neexistovali. Vo Vrbovom postavili 64-metrový komín, ale len asi každých päť metrov je na ňom taký obrubníček. Ja som na ten komín, ale nieže to bude niekto teraz skúšať, vyliezol až hore. Strašne ma lákalo vidieť Vrbové z vtáčej perspektívy. Vyliezť na ten komín bolo už ‚cez čiaru‘.“ Nevyliezol tam však iba raz, jemu ten komín ešte aj neskôr dvakrát nedal spať.

Deti zaujímalo, ako Braňuško píše knihy. „Prvú knižku Láskavé rozprávky som písal perom na papier. To bolo pred dvanástimi rokmi a odvtedy píšem len na notebooku. Nevymenil by som to za nič na svete. Lebo píšem poležiačky. To je preto, že potrebujem absolútne pohodlie, to sú pre mňa posvätné chvíle. Vychutnávam si to, keď píšem v posteli. A mám aj také obdobie, volám ho ležanie. Ešte keď som chodil do roboty v atómovej elektrárni, druhí si brali dovolenku na to, aby hádzali do miešačky, ja som si brával dovolenku na ležanie. Celý deň som len ležal. Veľmi ma to baví. Aj teraz si dávam sem-tam také dni - ležania. Síce fyzicky ležím, ale mozog mi šrotuje a vymýšľa. Čiže aj knižky píšem na počítači počas ležania.“

Ivan SečíkIvan Sečík (Autor: vd)
■ Štátny tajomník strelil puk do polievky mladej mamičky
Na besede v Elektrárni počas festivalu porozprával deťom domácim aj tým z okolitých obcí, najvzdialenejšou bola Lubina, o svojom detstve i štátny tajomník ministerstva kultúry Ivan Sečík. Vyšiel s farbou von. Zaspomínal si, ako kedysi dávno, ešte ako nádejný hokejista, pomohol variť polievku istej mladej mamičke. Cez zatvorený oblok jej silným príklepom hokejky ochutil jedlo „dobre miereným“ pukom. Letel z ulice až do jej kastróla. „Takže sa to skončilo len rozbitým oblokom. Mal som vtedy zarobených nejakých pár sto korún, takže som ich rýchle investoval bez toho, aby som zainteresovával svojich rodičov. Skončilo sa to napokon dobre. Mladá mamička bola veľmi ústretová. Povedala mi, že aj jej manžel má rád hokej, takže ma pochopila,“ povedal I. Sečík.

Rozprávanie štátneho tajomníka inšpirovalo B. Jobusa, hneď si vypýtal dovolenie na nový príbeh do svojej rozprávkovej knihy: „Bude sa volať Ako muflón Anciáš so štátnym tajomníkom kultúry dochucovali polievku pukom.“

Peter GlockoPeter Glocko (Autor: vd)
■ Peter Glocko prikladá do kozuba hovoriace polená
„Ktoré ucho má črevá?“ Brucho. „Z akej trávy žijeme?“ Zo stravy. „Ktoré slovo je najsilnejšie?“ Predsa staré dobré slovíčko „na“, ktoré isto hovorievali aj rodičia či starí rodičia rozprávkara, spisovateľa i scenáristu Petra Glocka. Práve on kládol tieto hádanky zo svojej knihy deťom počas festivalu.

Narodil sa na Muráni a tam aj zvyčajne písava svoje čarovné príbehy. Keď na chalupe vypnú elektrinu, po ruke má sviečky, petrolejku a krb. Ba má aj spisovateľskú pomôcku - hovoriace polená. To vari naozaj? „Je to tak. Svoje príbehy píšem perom na papier. Musím mať ale vynikajúce pero. Nechcem robiť reklamu firme Marker alebo iným, no musí to byť pero vynikajúcej kvality, lebo už som napísal aj tisíc strán rukou v priebehu roka alebo dvoch. Keď bolo pero zlé, mal som doslova kŕče v palci. Perom píšem preto, lebo vtedy som na chalupe na Muráni a tam niekedy vypínajú elektrinu. Som na to pripravený, mám petrolejku alebo sviečky, mám pec, zakúrim si, a mám ešte spisovateľskú pomôcku. Volá sa to hovoriace poleno. Keď som taký hlúpy a osprostený ako poleno, prihodím do ohňa poleno z brezy a to začne rozprávať, šušotať, šumieť, čo prežilo za sto alebo tridsať rokov v lese. To mi pomôže ďalej pokračovať v písaní. A tá rozkoš písania. Ja som kedysi kreslil karikatúry, ktoré som uverejňoval v Smene a iných novinách, a tú rozkoš kresliť príbehy na papier si nedám zobrať.“

Peter KarpinskýPeter Karpinský (Autor: vd)
■ Peter Karpinský dostal pätorku a dlho schovával žiacku knižku
Slovenský spisovateľ, jazykovedec a vysokoškolský pedagóg Peter Karpinský sa v Piešťanoch deťom priznal, že raz dostal pätorku a toľko svoju žiacku knižku skrýval, až sa mu to nevyplatilo. Klamstvo sa prezradilo a jeho čakala spravodlivá odmena - výprask. „A tak radím aj súčasným deťom: Nerobte to, neskrývajte žiacke knižky alebo nedostávajte pätorky, to je podľa mňa ten najlepší prípad.“

Viacerí autori, aj P. Karpinský, sa na festivale podelili o svoje skúsenosti s písaním rozprávok: „Najradšej píšem perom do zošita. Kupujem si veľké zošity. Potom to, samozrejme, musím prepisovať do počítača, ale je to fajn, lebo text mi prechádza rukou dvakrát. A točí sa aj cez hlavu, lebo keď ho prepisujem, už vtedy robím nejaké úpravy. Perom na papier píšem hlavne preto, že som si zvykol, pretože veľa cestujem. Píšem svoje rozprávky vo vlaku. Ja viem, že aj vo vlaku sa dá otvoriť laptop, ale je to také nepohodlnejšie. Pre mňa je jednoduchšie otvoriť si blok a začať doň písať. A je to navyše aj zaujímavé, keď všetci v kupé sedia pri otvorených notebookoch a tvária sa veľmi dôležito, a ja si vytiahnem klasické pero a pripadám si taký ‚in‘, taký ‚cool‘.“

Petra NagyováPetra Nagyová (Autor: vd)
■ Petra Nagyová má mliečny zub v 45-ke, pokúsala ju divá sviňa

Spisovateľka Petra Nagyová-Džerengová zistila, že aj v Piešťanoch sú deti, ktoré sa vedia rozprávať so zvieratami. V detstve sa totiž táto útla žienka, ktorá s obľubou nosí tričko s Pipi Dlhou Pančuchou, ba zapletá si i vrkoč, išla porozprávať s divou sviňou. Ešte stále z tých detských hlúpostičiek nevyrástla. Vraj preto, že ešte v 45 rokoch má stále mliečny zub, a tak má na to právo.

Ako to celé s tou sviňou dopadlo? „Bola som maličké, veľmi zvedavé dievčatko. Preliezla som v zoologickej záhrade v Bojniciach všetky plôtiky, ostal už len posledný a cezeň som hladkala divú sviňu. Nechala som tam ruku a otočila sa na mamu, aby videla, aká som odvážna, a zakričala som: ‚Mamííí!!!‘ Tá sviňa s klom zareagovala, trošku ma ‚pohladkala‘. Mám tu jazvu, ostala mi na večné veky. Ale v podstate som mala šťastie, lebo o dva roky som šla do Bojníc znovu a tá ‚moja‘ svinka už bola zastrelená. Lebo istý pán si tiež asi myslel, že sa vie rozprávať s divými sviňami, a dopadol horšie - jemu odpárala celú ruku. Po rokoch som bola v Bojniciach krstiť malú opičku. Riaditeľ ma zaviedol do miestnosti, kde boli vypchaté zvieratá, a nad dverami bola divá sviňa s veľkými klami. Spýtala som sa: ‚To je tá, čo kedysi pohrýzla to dievča?‘ On odpovedal, že áno. Urobila som si s ňou pekné foto.“

Ján UličianskyJán Uličiansky (Autor: vd)
■ Jána Uličianskeho hľadala polícia, zablúdil v lopúchoch
Spisovateľ, dramatik, dramaturg, režisér a tiež vysokoškolský pedagóg Ján Uličiansky čítal deťom aj príbeh zo svojej knižky Leonard, kocúr z ulice.

Tiež prezradil čo-to zo svojho huncútstvami poznamenaného detstva: „Neviem, či to bolo huncútstvo, ale je to vec, ktorú si pamätám ako prvú príhodu z detstva. Mal som asi tri roky. V tom čase sme bývali v Bratislave na novovzniknutom sídlisku, ktoré sa volalo Päťsto bytov. Ale vtedy sa sídliská, to bolo už v minulom storočí, stavali tak, že najskôr sa postavili domy, potom dlho, dlho nič. Okolo domov neboli cesty ani upravené ihriská, ale rástli tam obrovské lopúchy. Bol som veľmi maličký, menší ako lopúchy. Išiel som sa hrať, hľadal som si nejaký piesok a predstavte si, ja som sa medzi tými lopúchmi stratil ako v džungli. Nevedel som sa vrátiť domov, lebo som nemal kam vyjsť na stromček ako Janko a Marienka, aby som sa popozeral po okolí, kde vlastne som a kde svietia domčeky. Bol som taký unavený, že som pod lopúchmi ostal trčať a zaspal som. Rodičia ma začali hľadať. V strachu zalarmovali políciu a tá prečesávala celé sídlisko. Možností bolo veľa. Mohol som spadnúť do kanála alebo niekde do rozostavanej stavby. Policajti sa pohybovali v rojnici. Nakoniec ma našli v lopúchoch. Vtedy som dostal naozaj veľký prvý výprask, ktorý si pamätám. Nebol posledný, ale vtedy sa mi zdalo, že bol nespravodlivý - rodičia sa predsa mali radšej tešiť, že ma vôbec našli. Toto si pamätám ako spomienku na detstvo. V nej Bratislava, ktorá je taká civilizovaná, bola pre mňa v minulom storočí džungľou.“

Roman BratRoman Brat (Autor: vd)
■ Roman Brat šermoval pred telkou za oslobodenie Husa
Spisovateľ, publicista, scenárista i prekladateľ Roman Brat raz vyhlásil, že všetko, čo mal na srdci, už dospelým povedal, aj preto sa viac rokov venuje tvorbe pre deti a mládež. I preto si naplno užíval podujatie Dni detskej knihy v Piešťanoch. Neprihováral sa im iba v slovenčine, na otázky odpovedal aj plynulou španielčinou. Povedal tiež to, že jeho priezvisko je natoľko charakteristické, že je vlastne bratom všetkých, veď skoro každý človek má nejakého brata.

R. Brat sa priznal aj k udatnému boju proti televízoru, lepšie povedané neprávosti: „Koncom päťdesiatych, začiatkom šesťdesiatych rokov som bol približne v tom veku ako deti, ktoré so mnou besedovali. Vtedy boli televízory skôr vzácnosťou ako bežným štandardom. Pamätám sa, že dávali film Ján Hus. Nespravodlivo ho odsúdili. Mal som drevený meč, a keď toho nespravodlivo odsúdeného viedli zbrojnoši, bojoval som s nimi cez obrazovku s mečom za jeho slobodu. Ako dieťa som bol veľmi emocionálne ladený a odniesol si to aj náš televízor. Hľadal som spravodlivosť cez obrazovku. Pokúšal som sa zabrániť odvlečeniu Jána Husa do Kostnice. Vtedy som chytil ‚zaracha‘. Bol to môj dramaturgický zásah. Dal by sa charakterizovať aj ako predzvesť mojej budúcej kariéry, pretože pracujem v televízii.“



Dočítate sa v Piešťanskom týždni číslo 15, ktoré je v predaji od 18. apríla.





Regal Burger
Lekáreň Regia

Anketa