Fejtón: Ako som na Vianoce vybabral sám so sebou

Nedeľa 24. 12. 2017 14:00  | Kultúra / Kniha  | Autor: Jožo Suchovský

„Nezabudni, že tento rok máš na starosti rybu ty,“ posmešne mi brat oznámil moju psiu povinnosť. „Ach, tie Vianoce,“ povzdychol som si. Vidina niekoľkometrového radu netrpezlivých ľudí pred obchodom mi odobrala všetku chuť na vianočného kapra.

ryby 50

ryby 50

„Nemohli by sme mať radšej vyprážané kura?“

„Ani náhodou. Ja chcem mať rybu a ty si jedz, čo chceš!“ nenachádzam u brata podporu.

Bolo niekoľko dní do Vianoc. Stál som v rade šomrajúcich ľudí, ktorí prísne sledovali pohyb davu pred sebou. Ak by sa našiel nejaký previnilec, čo sa chcel predbehnúť, beda mu!

„Dnes už rybu neprivezú,“ oznámi nám po viac ako hodine státia na zime predavačka. „Kto má záujem, máme ešte zopár dvojkilových kaprov.“

Rad sa skrátil. Viacerí premrznutí nazlostení odišli. „Vezmem aspoň troch a budem mať pokoj,“ utešujem sa. „Len aby sa mi ušli.“

Smola. S prázdnymi igelitkami som kráčal domov. V duchu som sa zaprisahal, že už viac kapra kupovať nepôjdem.

„Máš prázdniny, tak máš čas stáť v rade,“ nesúhlasila s mojím návrhom mama. „Nemusíš sa každý deň naháňať na klzisku od rána do večera. Nezabúdaj, že rybu musíš kúpiť aj starej mame!“

Bolo mi do plaču. Nenávidím Vianoce! Opäť som skúšal šťastie, ale rad pred obchodom sa strojnásobil, čo ma privádzalo do vytrženia. Otočil som sa na opätku a zamieril domov.

„Poď si zahrať hokej na rybník!“ okrikovali ma kamaráti s hokejkami na ramenách.

„Nemôžem, musím kúpiť kapry.“

„Neva, pomôžeme ti. Tak poď!“

Potajomky som utiekol z domáceho väzenia, ktorému končila platnosť až vtedy, keď vo vani budú plávať kapry. Cesta k rybníku ubehla rýchlo. Rýchlo ubiehal aj čas hier. Stmievalo sa. Na kapry som ani nepomyslel.

„Ide sa domov!“ zavelil Rudo, vodca nášho hokejového tímu.

Všetci sme súhlasili a spokojne opúšťali veľký rybník. Až pri pohľade na vysekaný otvor v ľade mi pred očami prebehol prísny výraz mamy, ktorá ma hreší za porušenie zákazu.

„Chalani, poďte mi pomôcť! Sľúbili ste,“ prosíkam ostatných.

„Čo ti je, čo sme ti sľúbili? Jáj, tie tvoje nešťastné ryby!“ vysmievali sa mi.

Každý priložil ruku k dielu. Dvaja dávali pozor na porybného, aby nás pri pytliactve nenačapal, ostatní sme hľadeli do tmavej diery, či v nej nenájdeme smutné rybie oči. Rudo pohybmi skúseného pytliaka čeril vodu, aby ryby prilákal na hladinu. Akonáhle sa objavili prvé šupináče, vytiahli sme sieť, ktorú sme vzali z hokejovej bránky a vzrušene čakali na úlovok.

„Tie nemajú ani kilo,“ skonštatoval odborným okom Rudo. „Sú samá kosť a mama by ťa veru nepochválila. Musíme sito hodiť hlbšie.“

Mama ma veru nepochválila. Sitom totiž museli z ľadovej vody ťahať kamaráti mňa. Celé sviatky som strávil s chrípkou v posteli. Rybu musel napokon kúpiť brat, z čoho som sa veľmi netešil. O rok totiž dlhý rad pred obchodom opäť čakal na mňa.





GARGO
Regal Burger

Anketa