D. Dušek: Nemôže byť niekto Piešťanec bez toho, aby nechodil na Evu!

Nedeľa 28. 08. 2016 16:00  | Kultúra / Kniha  | Autor: Mestská knižnica Piešťany

Napísal niekoľko desiatok kníh. V mnohých sa vracia do detstva, ktoré prežil v Piešťanoch. Mesto sa mu stalo zdrojom inšpirácie, spomienok, príbehov, ale aj miestom návratov. Jedným z návratov je i letná dovolenka, ktorú sa rozhodol prežiť práve tu. Tešil sa na ranné kúpanie na Eve, na koncerty na terase Kursalonu, na stretnutia s priateľmi. Neobišiel ani mestskú knižnicu, kam viedli jeho prvé kroky. Rozhovor s Dušanom Dušekom sme začali spomienkou na nedávno zosnulého Juraja Slezáčka, s ktorým ho spájajú nielen Piešťany, ale i čestné občianstvo kúpeľného mestečka.

Spisovateľ Dušan Dušek prišiel na prázdniny do Piešťan.

Spisovateľ Dušan Dušek prišiel na prázdniny do Piešťan. (Autor: vd)

► Ktoré miesta v Piešťanoch máte rád?
V prvom rade je to určite miesto, kde som vyrastal, takzvaná lesnícka kolónia - alebo lesy. Vilková štvrť, kde sme bývali spolu s ostatnými rodinami lesných a stavebných inžinierov. Boli tam dva podniky: Les-projekta - tam pracoval môj otec - a Lesostav. Táto kolónia je moje detstvo. Robili sme odtiaľ výjazdy a výpady na všetky svetové strany. Bol som veľký bicyklista, moja najmilšia zábava bola sadnúť na bicykel a bicyklovať sa po Piešťanoch. Ja som „prešpikoval“ všetky ulice tisíckrát. V päťdesiatych rokoch ani áut ešte toľko nebolo, ulice boli viac-menej prázdne. Mal som bicykel Pionier - taký starý, pod štangľou sme sa bicyklovali, potom som si zarobil na Favorit a na ňom sme jazdili po meste.

► Kam ste chodievali počas leta?
Druhá moja najzákladnejšia lokalita bola kúpalisko Eva. Nemôže byť niekto Piešťanec bez toho, aby nechodil nie na kúpalisko, ale na Evu. Nikdy sme nepoužívali, že ideme na kúpalisko, vždy len: „Ideme na Evu.“ Niekedy nám nestačilo kúpať sa iba na Eve, tak sme chodili aj na Váh, smerom k Hornej Strede. Pamätám si, bola tam taká čistá voda, že som tie jalce, chrbty rýb, videl plávať pod sebou. Bola to krása! Neskôr som na to miesto zobral moju manželku Naďu, bolo to už iné, zreparované, bol som z toho dosť smutný. Viem ale, že sa tam stále chodia ľudia kúpať. No a potom sme chodili na Červenú vežu, lebo kamarátov otec tam pre rodinu postavil chatku.

► Pamätáte si zimy, keď zamrzol Váh?

Samozrejme, počas môjho detstva dva-trikrát zamrzol celý Váh a to sme sa korčuľovali od Hornej Stredy až po Kolonádový most. To bol taký zážitok! Ďalší dôležitý bod bolo kino. Najprv boli dve, kúpeľné kino, to vyhorelo, a, samozrejme, bývalé kino Moskva, dnes Fontána. Tam sme chodievali pravidelne, v nedeľu dopoludnia na kino Čas, popoludní na detské predstavenia. Keď som mal 12-13 rokov, hrali film, ktorý sa volal Francúzka a láska. Bol to poviedkový film. Veľmi som ho chcel vidieť, ale bol mládeži neprístupný. Mamu som prosil, aby ma zobrala so sebou. Pýtala sa otca, či môže, a otec nato: „Však za farára nepôjde, tak ho zober!“ Tak som videl film Francúzka a láska a mohol som sa v triede vychvaľovať, lebo väčšina ho nevidela. Film bol poskladaný zo siedmich pôvabných poetických príbehov a pamätám si len jednu jedinú - o dvoch deťoch, chlapčekovi a dievčatku, ktoré verili, že deti sa rodia z kapúst. Že v tej veľkej kapuste je dieťatko. Už nič iné si zo snímky nepamätám, ale rád by som si ju ešte pozrel. Keď postavili prírodné kino za kinom Moskva, aj tam sme chodievali. Mám veľkú spomienku, ako sme filmy pozerali zo stromov, bez lístkov. Vyškriabali sme sa na stromy a pozerali sme. Občas aj policajti došli, zháňali nás dolu a my sme utekali do parku.
D. Dušek s obľubou beseduje s deťmi v knižnici.D. Dušek s obľubou beseduje s deťmi v knižnici. (Autor: archív MsK)
► Aké boli vaše školské časy?
Mal som spolužiaka, volal sa Miro Lehuta, bol hrobárov a zvonárov syn. Ja som ako jediný z triedy bol luteránom po mame, všetci ostatní boli katolíci. Keď som začal chodiť do školy, bolo ešte náboženstvo. Prišiel pán kaplán, škola bola vedľa kostola (dnešná cirkevná škola). S Mirom Lehutom sme chodili zvoniť do kostola, keď bol pohreb alebo niečo také. Bol to veľký zážitok. Na lanách sme sa vyťahovali, ako tie zvony zvonili, to bolo tiež nádherné! Kostolná veža bola naša rozhľadňa. Z veže sme videli na celé mesto, vtedy to bolo najvyššie miesto v Piešťanoch. Posledné miesto, kde sme radi chodili, bolo letisko. To nás vždy fascinovalo. Večer pristávali vojenské lietadlá, chodievali sme tam pozerať. A niekedy v roku 1957-58 začala fungovať linka Bratislava - Piešťany. Vždy popoludní priletelo lietadlo z Bratislavy a ráno zase letelo naspäť. Iba o štyri koruny bol lístok drahší ako na rýchlik, stál 32 korún. Let trval 15 minút. Toto sú pre mňa najdôležitejšie miesta v Piešťanoch.

► Priniesli ste si do Piešťan aj nejakú prácu?
Nie! Prácu nie. V Piešťanoch nebudem pracovať.

► A knižku na čítanie?

To áno. Ale zistil som, že po mesiaci zabudnem, čo som čítal. Teraz čítam staré knihy, čo som už raz čítal, viem, že sa mi páčili, znova si ich pripomínam. Ale určite si pôjdem kúpiť knižku Juraja Slezáčka - Ako som sa stal celebritou. Ešte som ju nečítal.

Dočítate sa v Piešťanskom týždni číslo 34, ktoré je v predaji od 23. augusta.







Gargo - Krbové a interiér štúdio

Anketa