B. Jobus – Ja nič, ja muzikant

„Komorné a poprosím, pán barón!“ vyzval vychýrený učiteľ hudby Minrád pána celého okolia, aby mu na violončele zahral žiadaný tón.
Keď horlivý barón Vlhčil, ktorý nebol príliš obdarovaný hudobným talentom, začul slovo „komorné“, vliezol do ko mory plnej sušiacich sa klobás a narážajúc do zaváraninových pohárov snažil sa slákom zahrať čo najčistejšie áčko.
„To škrípanie, to strašné škrípanie! To by hádam vyhnalo aj vojnového nepriateľa zo zákopov! To je nemehlo, to je niečo prestrašné!“ zúfalý učiteľ si dlaňami zvieral hlavu a krútil ňou nad neslávnym výkonom baróna Vlhčila.
Keby tieto nešťastné hodiny hudobnej výchovy nemal dobre zaplatené, dávno by ubzikol k inému klientovi. Toto boli pre neho, hudobníka telom i dušou, muky toho najťažšieho kalibru.
„Pán barón, kvôli komornému áčku nemusíte chodiť do špajzy, pokojne to skúste tu pri mne,“ snažil sa Minrád čo najtaktnejšie usmerniť svojho študenta, na čo sa vyplašený pán okolia dorútil ozlomkrk späť k nemu a slákom sa opäť snažil vylúdiť pazvuk zo vzácneho violončela.
Tento mimoriadny kus pre neho vyrobil sám pán maj ster Emanuel Adam Homolka v roku 1842 vo Velvaroch. Ešte voňal novotou a učiteľovi hudby až srdce zvieralo, do akých nemotorných rúk sa taký poklad dostal.
Barón Vlhčil síce talent nemal, ale srdce mal dobré, a to, čo mu nebolo dopriate, si chcel tvrdo vydrieť zodpovedným tréningom. Sníval si svoj sen o muzikantskom živote a túžil sa stať súčasťou módnej hudobnej vlny 19. storočia. Ovplyvnený Johannom Sebastianom Bachom, ktorý bol už 92 rokov po smrti, si predsavzal, že sa naučí jeho kantátu 140. Objednal si preto ten najlepší nástroj a toho najlepšie ho učiteľa. Ostatné už bolo na jeho vytrvalosti.

Prvá hodina hudobnej výchovy však nedopadla veľmi dobre. Znechutený učiteľ Minrád si dohodol s barónom ďalšie stretnutie a zmorený šľachtic si konečne mohol dať dole parochňu, pod ktorou ho to už naozaj dosť svrbelo. Prísne sa pozrel na plafón a nahlas si zahromžil:
„Dúfam, že tie prekliate červotoče dnes v noci nebudú moc šarapatiť. V poslednom čase chrúmu drevo tak hlasno, že sa tu nedá ani poriadne spať!“
To „poriadne spať“ tak zakričal, že ho bolo počuť po celom poschodí prenádherného zámku. Na výstrahu, aby jeho pobúrenie neuniklo ani nevítaným hosťom. V poslednom čase s nimi mal dosť veľké problémy. Už niekoľko dní prebiehala po celom zámku a dokonca aj v jeho okolí veľká červotočia naháňačka a schovávačka. Zámocký personál síce malých nespratníkov vždy našiel a vyčmudil, no o chvíľu sa červotoče zjavili niekde úplne inde, pokojne aj na opačnej strane obrovského komplexu. Ešteže zvuky, ktoré vydávali, zatiaľ vždy prezradili, kde sa práve nachádzajú.
„Ach, Chrumo, Chrumo, čo len s tebou budeme robiť? Prečo si sa nám ty musel narodiť? Ach, jaj. Vždy nás tvojou vinou nájdu, hádam nás aj zahlušia pre tvoje hlasné chrúmanie. Už nás vyhnali z ôsmich domovov a teraz po nás ide tento bláznivý barón ako zmyslov zbavený! Čo len s nami bude!“ lamentovala Mechtilda Chrochmelová, červotočia matka dvoch synov.
Jej muž Kunhut podal už pre perzekúcie a časté sťahovanie dvakrát žiadosť o rozvod, avšak vždy, keď sa trochu upokojil, ju stiahol. S Mechtildou chceli mať pôvodne jedného syna. A tak sa aj stalo. Narodil sa im chcený krásny a silný syn Megatron, avšak po vydarenej oslave jeho narodenia zistili, že sa na svet derie jeho slabé a neočakávané dvojča Chrumo. A ten teda ozaj vedel chrúmať. Pre hlasný zvuk, čo vydával pri predieraní sa drevom na Vlhčilovom zámku, ho jeho vlastná rodina priam nenávidela.
Večer si pán barón išiel ľahnúť k svojim deťom, aby sa s nimi ešte zahral ich obľúbenú hru, ktorú si vymysleli a nazvali „Zvuky“.
„Počujem erdžať koníka v stajni!“ povedal najmladší Vlhčilov syn.
„Ja počujééém…“ snažil sa zachytiť zvuk jeho starší brat, „…ako chyžná potichu zatvára dvere na kuchyni!“ potešil sa a pozrel na svojho otca, ktorý bol na rade v načúvaní.
Hra spočívala v tom, že sa každý z nich snažil zachytiť nejaký zvuk, až pokiaľ unavení nepospali. Dovtedy sa pokúšali označiť všetky šramoty a pazvuky na zámku a v jeho okolí. Rovnako to bolo aj v ten večer. No zatiaľ čo najmladšiemu synovi už začínali očká klipkať, pán barón sa pozorne započúval a po chvíli neveľmi nadšene konštatoval:
„Červotoče! Zase ich počujem chrúmať drevo!“
Zvýšil hlas, akoby zabudol, že jeho hlavnou úlohou bolo uspať svojich milovaných dedičov, a nie sa rozčuľovať. Okamžite vstal a namosúrený natŕčal uši, hľadajúc, odkiaľ zase vychádza to na nervy lezúce chrumkanie.

Tentoraz sa celá rodinka Chrochmelovcov presťahovala do fajnovej drevenej podlahy priamo pod kuchynským kredencom. Mysleli si, že na mieste, kde býva dosť často hluk pri varení a umývaní hrncov, ich tak ľahko nenájdu.
Áno, dobrý nápad. Lenže to by sa museli červotoče ovládať a krotiť svoj apetít hlavne v noci, keď by mal byť v dome pokoj a ticho.
„Veď ja vám ukážem, vy zgerba červotočia! Veď ja vám to zrátam!“
To už sa pán barón vôbec neovládal a doslova vybuchoval hnevom, len to tak prskalo.
Prvé mu napadlo ísť do knižnice a zo svojej bohatej zbierky vyhrabať dielo slávneho rakúsko-uhorského chemika MOŽNOSTI LIKVIDÁCIE DREVOKAZNÉHO HMYZU.
„Veď ja vám ukážem, ja vám dám, ničiť mi môj milovaný zdedený zámok!“ hromžil a listoval, listoval a hromžil.
Vydymiť, vyčmudiť… veľa toho v knihe nenašiel, predsa len sa písal rok 1842.
Zamraziť…
Nuž ale kde, keď mrzne iba cez zimu a chladničky v 19. storočí neexistovali? Vtom pán barón, pohltený záchvatom hnevu, zbadal svoje milované violončelo a na padlo mu, že by sa mohol trošku odreagovať. Potiahol slákom cez struny a začal vyludzovať tóny, aké ešte v jeho zámku nikdy nebolo počuť.
„Čo je to za vŕzganie?“ opýtal sa svojej zákonitej manželky červotoč Kunhut Chrochmel.
Pani Mechtilda ako správna domáca, čo všetko ovláda, odvetila, že pán barón sa chystá ukájať svoje muzikantské chúťky v hre na podivnom hudobnom nástroji s názvom violončelo.
„Mám nápad!“ ozval sa Chrumo.
„Aký už len nápad môže vzísť z tvojej dutej hlavy?!“ snažil sa ho zosmiešniť jeho o pár minút starší brat
Megatron.
„No, povedz, čo zase?!“ s nevôľou sa na Chruma zahľadel jeho vlastný otec.
„Poďme bývať do toho nového violončela. Pán barón bude hrať a my vtedy budeme chrúmať. A nič nebude počuť, veď to čudo hučí, ako keby v pivnici nové mučidlá testovali.“
Pán červotoč Kunhut Chrochmel sa nad tým zamyslel a po chvíli vyhlásil:
„Takú ešte nehrali, aby nás z toho pekelného nástroja vyhnali! Sám som chcel niečo podobné navrhnúť.“
Nedovolil, aby bol dobrý nápad celý pripísaný jeho autorovi. Megatron zagánil na svojho brata a mama Mechtilda už vedela, že sa budú opäť sťahovať do nového domova.
Počkali si, kým všetci na zámku pospia, a už sa aj milá rodinka Chrochmelovcov presúvala do kvalitného dreva, presnejšie do spevnených priestorov ozvučnice novučičkého hudobného nástroja z dielne Emanuela Adama Homolku z Velvarov.
„Teraz, keď má pán barón toto nové čudo, bude zrejme dosť často na ňom vrzúkať a my mu zatiaľ v pohode kus fajnovučkého dreva poprevŕtame!“
Až sa im slinky zbiehali pri pomyslení na chrumkavú maškrtu z dielne majstra Homolku.
Deň sa začal ako zvyčajne, slúžky utierali prach, učiteľ nemčiny vzal do parády Vlhčilových synov a pán barón sa s vervou pustil do základov hry na violončele.

Konečne si mohla rodinka Chrochmelovcov v pokoji zachrúmať! Úplne uvoľnený Chrumo vydával zvuky, až to v ozvučnici hučalo ako v jaskyni. Vďaka barónovej ohrom nej hudobnej snahe to však nikto ani len netušil. Zámkom sa šírili tóny, ako keby tam strašilo. Niektoré slúžky sa dokonca aj prežehnali v obave, že naozaj niekomu straší v zámockej veži. Barón Vlhčil fidlikal ostošesť, podchvíľou nervózne pozerajúc na kukučkové hodiny, lebo poobede o štvrtej mal dohodnuté ďalšie stretnutie s učiteľom hudby, pánom Minrádom. Ten, samozrejme, prišiel načas – tak ako sa patrí na dobre zaplateného učiteľa – a odpočinutý sa s čerstvými silami pustil do krotenia netalentu miestneho zemepána.
Barón ďalej ťahal slákom po vzácnom a aj riadne drahom nástroji a v jeho útrobách si zatiaľ v absolútnom pokoji chrumkala červotočia rodinka svoju dávku fajnovučké ho dreva.
No keď už dokázal pán barón o niečo lepšie udržať tón, učiteľ hudby Minrád spozornel.
„Skúste ešte raz to komorné a, prosím!“ vyzval šľachti ca, ktorý sa okamžite zdvihol zo stoličky a automaticky sa rozbehol aj s violončelom do komory ku klobásam.
„Niééé,“ zhrozil sa učiteľ. „Tu pekne pri mne ho zahraj te!“ zastavil popleteného baróna, ktorý za jeden jediný deň zabudol, že kvôli vylúdeniu žiadaného tónu netreba chodiť do špajzy.
Vlhčil potiahol jemne slákom… a struna zarezonovala dlhým aaaaaaaaaaaaaa.
„Počkajte, niečo sa mi nezdá, niečo tam škrípe alebo čo!“ spozornel ešte viac učiteľ hudby. „Podajte mi, prosím, ten vzácny nástoj!“
Barón mu odovzdal svoj nový zázrak a učiteľ sa ukážkovo presne podľa kníh usadil a tak zahral kantátu 140 od Johanna Sebastiana Bacha, až sa jeho žiakovi tisli od dojatia slzy do očí.
„Stop! Niečo tu nehrá. Niečo nie je v poriadku. Toto nie je Homolkova robota!“ zvolal Minrád, čo sa pána baróna mohlo veru aj dotknúť, keďže dal za violončelo mešec číreho zlata v hodnote jedného zemianskeho sídla aj s veľkostatkom.
Učiteľ sa naveľa ovládol, opäť potiahol slákom… a zase ten čudný chrapot. Zakaždým, keď zahral, liezli z útrob nástroja podivné pazvuky. Jeho citlivé ucho ich pri takej dokonalej hre nemohlo nepočuť. Podišiel k oknu na svetlo, nahol nástroj k slnku a lupou nazrel cez otvor znázorňujúci husľový kľúč do útrob nástroja.
„Uf, tak toto mi je divné, pán barón. Nový nástroj a také voľačo! Prepáčte, je to originál, nie falzifikát, akurát… akurát bude treba urobiť zopár drobných, ale dôležitých opráv.“
Vlhčil spozornel, no stále netušil, kam učiteľ hudby mieri.
„S najväčšou pravdepodobnosťou sa do nástroja nasťahovali červotoče. Napadnuté časti treba jednoducho povedané… vymeniť,“ vyriekol verdikt učiteľ a v barónovi od jedu až žlč vzkypela…

Úryvok z nominovanej knihy B. Jobusa – Ja nič, ja muzikant.