Itcho Pčelár: Človek sa ťažko zbavuje nálepky superstar

► Kedy ste sa rozhodli, že sa stanete muzikantom?
K hudbe som sa dostal, keď som mal 15 rokov. Chodil som na skauting a všetci tí, čo tam chodili tiež, hrávali na gitarách známe piesne. Vtedy u mňa vznikla prvotná túžba hrať na gitare. Približne o dva roky sme aj so spolužiakom už hrávali pravidelne a povedali sme si, že by bolo fajn mať kapelu, stáť na veľkých pódiách a hrať pre ľudí. Našli sme ostatných členov a začali sme hrať spolu. Písal sa vtedy rok 2006 alebo 2007.

► Darilo sa vám koncertovať?
Približne po dvoch rokoch, keď sme dali dokopy nástroje a naskúšali veci, bol aj prvý koncert. Prišlo približne sto ľudí, kamaráti a podobne. Po treťom, štvrtom koncerte sme sa prihlásili na súťaž, ktorú sme vyhrali. Bol to úspech, ktorý nás posunul a povedal nám, že ideme dobrým smerom.

► Hrávali ste svoje alebo prevzaté piesne?
Snažili sme sa hrávať najmä vlastné, tvorili sme. Mali sme aj prebraté, ešte sme nemali také zručnosti tvoriť iba svoj repertoár.

► Neskôr v roku 2013 ste sa rozhodli vyskúšať šťastie v speváckej súťaži Česko Slovenská SuperStar a obsadili ste striebornú priečku.
Do šou som išiel najmä pre kapelu, ktorá ma podporila v tom, že je to fajn vec a môže nám to pomôcť. Odvtedy sa všetko zmenilo.

► Aké bolo účinkovať v takomto projekte?
Má to dve strany mince. Na jednej strane veľa zážitkov, skúseností. Človek vidí, aké to v týchto kruhoch vlastne je. Má to aj nie príliš pozitívnu stranu. Napríklad je ťažké nálepkovanie. Aj keď súťaž skončí, v očiach ľudí, najmä hudobníkov, je to tak, že človek môže byť akýkoľvek muzikant, no nálepka mu ostane. Ťažko sa toho zbavuje.

► Človek sa asi musí zmieriť aj s tým, že spočiatku je okolo neho veľký ošiaľ, ktorý ale rýchlo opadne.
Býva to tak asi u všetkých účastníkov. V priebehu troch mesiacov chytia človeka, vynesú ho do výšin, je stále v médiách a podobne. A keď súťaž skončí, bublinka zrazu spľasne. Otázkou je, či je na to ten človek pripravený alebo nie. Keď nie, môže sa utápať v myšlienkach a spomínať, že oňho bolo postarané, alebo si začne brázdiť svoju cestu. Je to veľmi ťažké, ale stojí to za to.

► Čo ste robili po súťaži?
Neváhal som. Spolu s kapelou sme vedeli, čo chceme, a začali sme dávať dokopy pesničky, ktoré sme mali pripravené. Pustili sme sa do nahrávania albumu, našli sme sponzora a začali sme veľa koncertovať. To bolo asi hlavné. Neskôr sme dali dokopy predstavenie Divadlo bláznov, akási kombinácia koncertu, príbehu, vzdušnej akrobacie a možno trochu divadla.

► Stále máte kapelu v rovnakom zložení?
Členovia sa všelijako pomenili, niekto prišiel, niekto odišiel. Väčšina je však pôvodných.

► Akú hudbu hráte s kapelou?
S Jamestownom už nehrávame tradičné koncerty. Robíme typ predstavení, keď rozprávame príbeh, do ktorého hráme naše skladby.

► Ako tieto skladby vznikajú?
Máme to podelené. Prídem s textom a základnými akordmi a kapela tomuto surovému dielu dá šaty. Tak by som to nazval. Každý nástroj má svoju farbu a úplne inak pôsobí na nahrávke. Od bežných kapiel sa odlišujeme tým, že využívame husle a hlbšie texty. Snažíme sa pozerať do hĺbky človeka, umenia života.

► Hrávate aj na festivaloch?
Minulý rok sme hrali v Česku na štyroch festivaloch s názvom České hrady. Bola to super skúsenosť, lebo je to naozaj veľký festival, asi jeden z najväčších v Čechách. Tam nás niekto poznal, niekto nie, ale odozvy boli super.

► Piešťanci si vás v poslednom období môžu pamätať z benefičných podujatí pre pacientov v Adeli.
– Treba hrávať aj takéto koncerty, ktoré majú zmysel a človek vidí, kam tie peniažky idú. Nerád hrávam na akciách, z ktorých zavolajú len preto, že potrebujú mať bohatú účasť interpretov a človek ani nevie, na čo peniaze pôjdu.

► Účinkovali ste aj na koncerte pre Rebeccu. Ste si už po troch rokoch spolupráce blízki?
Niekedy prídem na návštevu. Bývam v Krakovanoch, kde aj ona. Takže máme šancu sa stretnúť.

► Ako ste sa dostali do Krakovian?
Mám tu priateľku. Budem tu ešte nachvíľu. Aj keď… Človek nikdy nevie. Nie som ani úplný nováčik, čo sa Piešťan týka, lebo starí rodičia tu blízko majú chatu. Bol som tu v detstve často, mám Piešťany preskúmané.

► Vraj máte rád cestovanie. Zvyknete chodiť po svete?
Áno. V dobrom slova zmysle ma týmto nakazil práve skauting, pretože skauti zvyknú veľa cestovať a objavovať nové svety. Zvykol som si na cestovanie ako istú formu zážitku, keď človek má šancu spoznať niečo iné ako to, v čom žije. Neobsedím na zadku viac než tri mesiace. Teraz v lete som bol na dva mesiace v Kanade, ale už by som zasa niekam išiel.

► Aké krajiny sa vám podarilo precestovať?
Dokopy je ich asi 30. Medzi najzaujímavejšie patrí určite Kanada, Thajsko, Anglicko, Írsko. Veľmi sa mi páčilo Nórsko. Ale rád, samozrejme, cestujem aj po Slovensku. I keď moje najobľúbenejšie hlavné mesto je Praha.

► Čím vám tak učarovala?
Tým, že hocikde sa v Prahe stratím, dýcha to tam niečím tajomným, zaujímavým.

► O chvíľu tu máme vianočné sviatky. Kde a ako ich zvyknete tráviť?
Väčšinou u rodičov, stretnem sa tam aj so sestrou. Na Štedrý deň nemávame kapra, ale žraloka. Ale inak klasika. Oblátky, med, jabĺčko skúšame, či je zdravé, hádžeme orechy do každého rohu. A potom darčeky.

► Čo by ste si priali pod stromček?
Luk. Mám detský sen, že chcem strieľať z luku, ale nikdy som nemal taký poriadny. Teraz ma to chytilo, chcel by som si len tak strieľať. Asi to vychádza z takej relaxácie z „východu“. Človek, keď strieľa, sústredí sa na ten moment.

► Tešíte sa na sviatky?
Jasné, že sa teším. Posledné roky som to nejako nevnímal, ale teraz sa začínam opäť vracať k tomu, že z nich mám radosť. Možno preto, že skôr riešim také veci ako darčeky, aby som potom nebol v zhone.

► A počas osláv príchodu nového roka budete hrať?
Na Silvestra hráme v Nitre. Majú tam párty a budem hrať s mojou druhou kapelou Rock n’Rollou. Je to eventová skupina, s ktorou hrávam vianočné večierky a podobne.

► Nechýba vám ako umelcovi oddýchnuť si počas takýchto dní?
S kapelou sme ako rodina, čiže budem s ľuďmi, ktorých mám rád. Možno prídu aj ďalší priatelia, takže asi nie.

► Máte aj novoročné predsavzatie?
Keby som mal čarovnú paličku a môžem ňou švihnúť a dať si jedno predsavzatie, bolo by to, aby som začal jesť lepšie, zdravšie. Žiadny cukor, sladkosti a ďalšie zbytočné jedlá, ktoré nepotrebujem. Ono sa to možno nezdá, ale je to ťažké. Cukor je predsa závislosť.

► Čo plánujete teraz nové?
Deň pred Štedrým dňom sme mali vianočný koncert, počas ktorého si prejdeme celou tvorbou. Zahrali sme aj staré pesničky so starými členmi, bude to také príjemné posedenie. Ja som teraz napísal detskú knihu, ktorá nie je len pre deti. Takže na konci, ak to všetko vyjde, ju pokrstím. V novom roku sa môžeme tešiť aj na audionahrávku. Je to podobná vec ako predstavenia, o ktorých som rozprával. Hovorím príbeh, ktorý je podobný, ale, samozrejme, v knihe dlhší. Do toho hráme naše skladby.

► O čom je kniha?
Hlavnou hrdinkou je malé zvedavé dievča Sofi, ktoré sa diví svetu. Hlavnou témou sú ľudské závoje, nevedomosť, pýcha, závisť, pripútanosť, hnev. Sú to nelichotivé vlastnosti, ktoré môžeme vidieť všade navôkol a dokonca i v nás samotných.

► Snažíte sa to aplikovať aj v živote?
Veľa čítam, skúmam sám seba, zmysel života, snažím sa napredovať a pomáhať druhým vždy, keď sa dá. Rád skúšam na sebe rôzne experimenty. Niektoré sa týkajú toho, ako čeliť strachu. Skrátka prekonávať samého seba. Čo viete? Možno v budúcnosti vznikne aj nejaký blog.

► Ste spokojný v tom, čo robíte?
Som, ale vždy sa to dá zlepšiť, spresniť. Ešte stále mám medzery, s ktorými by som sa rád popasoval.

Dočítate sa v dvojčísle Piešťanského týždňa, ktoré je v predaji od 20. decembra.