Piešťanskí stavitelia: EMANUEL POLLAK

Štvrtok 10. 06. 2010 08:46  | História / Piešťany kedysi a dnes  | Autor: Ľubomír Mrňa

Keď roku 1898 s náramnou slávou otvárali na Kúpeľnom ostrove novučičkú budovu reprezentatívneho Kúpeľného domu Františka Jozefa (familiárne Františkove kúpele), sotvakto z rozjasaných účastníkov ceremónie mohol tušiť, že dakedy v rokoch 1965-1967 budovu zbúrajú.

Pri spätnom pohľade sa zdá, že sa tak stalo dosť neuvážene a prenáhlene. O snivých počiatkoch plných nádeje stavebník Ľudovít Winter vo svojich pamätiach zaznamenal: „Chcel som sa poučiť zo skúseností iných, aby som vytvoril niečo na čo najvyššej úrovni. ... V Budapešti som sa zoznámil so staviteľom Manom Polákom, ktorý skončil výbornú francúzsku staviteľskú školu na Sorbonne a ktorý by mohol moje plány uskutočniť... Na jar roku 1898 bol mramorový palác dohotovený. Sto kabín s kapacitou päťsto hostí denne a nádherný renesančný štýl paláca boli pýchou Piešťan... Dokonca ma vyznamenali za rytiera..."

Svedectvo človeka azda najpovolanejšieho je dlhšie, na jeho konci zaznamenal i trpké rozplynutie ošiaľu v realite. Niet v ňom však vysvetlenie prečo, napriek priateľským vzťahom a dobrej skúsenosti s architektom Ignácom Alpárom, rezignoval na jeho ďalšie služby a hľadal zaňho náhradu.

Budapeštiansky architekt, podľa niektorých martinský, v skutočnosti však sučiansky rodák Emanuel Pollak, sa narodil 10. mája 1854 rodičom Móricovi a Jozefíne rod. Schulzovej. Študoval v Mníchove, Prahe, Paríži a Stuttgarte.

V čase, keď pracoval na návrhu na budovu Františkových kúpeľov, mal už vyše štyridsať rokov a, pochopiteľne, mal i určité odborné skúsenosti. Prevádzku kúpeľného domu rozložil do jediného podlažia s pôdorysom v tvare písmena T, pričom tento prízemný objekt vytvaroval do monumentálnej podoby.

Symetrická skladba výškovo diferencovaných hmôt, zdôraznená monumentálnym schodiskom s postrannými rampami vedúcim do ťažiska kompozície, a tiež márnotratná eklektická výzdoba exteriéru i prepychovo zariadeného interiéru, charakterizovali toto dielo.

Všetky balneoterapeutické aj pomocné priestory - bazény, miestnosti vaňových a bahenných procedúr, masážne miestnosti, odpočinkové miestnosti, inhalatórium, šatne i ďalšia vybavenosť - boli prístupné chodbami vychádzajúcimi z prevýšenej, plošne štedro dimenzovanej vstupnej haly. Avšak ani racionálne dispozičné riešenie, ani kompozícia hmôt a ľúbivý vzhľad stavby sa neukázali byť zárukou jej dlhovekosti.

Rojčivá ambícia vedenia kúpeľov prekonať touto investíciou všetky kúpele habsburskej monarchie stroskotala na technickom pochybení. Pri vyššom stave nestálej hladiny Váhu totiž vnikala chladná riečna voda odpadovým potrubím do bazénov a znehodnocovala liečbu.

Premenovanie objektu po páde monarchie na Republikánsky kúpeľ technickú chybu pochopiteľne neodstránilo. K ráznej odbornej náprave sa meniace sa správy kúpeľov neodhodlali a o iné ako kúpeľné využitie (galéria, múzeum) sa zrejme nikto nepokúsil. Problém sa nakoniec vyriešil azda najnevhodnejším z možných spôsobov: asanáciou.

V štvorzväzkovej publikácii Súpis pamiatok na Slovensku (1967-1978) sa Emanuel Pollak spomína výlučne iba v súvislosti s budovou Františkových kúpeľovv Piešťanoch, a aj to vlastne iba vďaka tomu, že terénny výskum sa uskutočnil osem rokov pred vyjdením príslušného druhého dielu Súpisu, keď budova, hoci nevyužívaná, ešte stála. Komentár, že v nej „vzhľadom na nevyhovujúce dispozičné riešenie čoskoro museli zastaviť prevádzku" neopisuje skutočnosť pravdivo.

Dispozičné riešenie bolo takmer excelentné a dôvod pre zastavenie prevádzky určite nebol v ňom. Avšak i skutočná príčina zastavenia prevádzky by iba sotva mohla ospravedlniť asanáciu využiteľnej budovy, tobôž ak by táto budova bola jediným dokladom tvorby tohto slovenského rodáka na Slovensku. Z početných autorových prác na území Maďarska sa považujú za najvýznamnejšie vila Roheim v Budapešti a panské sídlo baróna Kohna v Szászbereku. Snáď ich nestihol osud piešťanských Františkových kúpeľov.

V rodnej zemi nie príliš často spomínaný architekt, člen Maďarskej umelecko-priemyselnej spoločnosti Emanuel Pollak (Pollák, Polák), skonal 12. marca 1937 v Budapešti. Na jednom z budínskych cintorínov je i miesto jeho posledného odpočinku. O Pollakovi napísal knižku aj jeho kolega architekt Andreas Szőnyi v knihe Tak rástla Bratislava. V Pollakovej väzbe na Slovensko zaujímali Piešťany výnimočné, významné postavenie, patrí sa preto na neho nezabudnúť.





Regal Burger
Lekáreň Regia

Anketa