Ty vrah, zabil si nám mamičku!

  • História
  • 7. septembra 2017, 12:01
  • Autor:Gabo Kopúnek

Štatistiky sú v istej oblasti neúprosné. Neúprosné v číslach, ktoré dokumentujú ľudské tragédie, nešťastia, drámy, vrcholiace naoko z bežných vecí a situácií. Mnohé tragédie sa začínajú a končia za okolností, ktoré možno vyjadriť dvomi slovami: manželské nezhody. Mnohé malichernosti, ba priam detské spory narastajú v niektorých manželstvách do obludných rozmerov.

[author]reprofoto TH[/author][copyright][/copyright][order]1[/order][contentimg][/contentimg]
Ľudmilin pohreb - tragický koniec nešťastného manželstva.

Dnes rozpovieme príbeh z roku 1970, ktorý sa stal v obci na úpätí Malých Karpát. Aj tam v jednom dlhoročnom manželstve prestala žiť láska. Nahradil ju chlad, v ktorom vyprchala vzájomná dôvera i úcta.
„Stalo sa to v utorok 8. septembra 1970 popoludní, keď 46-ročný Michal z Horných Orešian po domácej roztržke s manželkou polial benzínom izbu, v ktorej bola 43-ročná Ľudmila, a potom ju uzamknutú podpálil. Michalova manželka utrpela popáleniny III. stupňa na 90-percentách povrchu tela. Udalosť bude mať zrejme tragické následky,“ informovali okresné noviny o udalosti, ktorá ľudí šokovala, pobúrila a zároveň vyvolala množstvo otáznikov.
„To nie je možné, aby toto urobil človek, aby bol Michal až natoľko bezcitný, neľudský!“ pohoršovali sa dedinčania. No pri pohľade na ohorené steny izby, rozbité okná, ktorými vrah skočil k obeti, polial benzínom zariadenie, poprskal nebezpečnou horľavinou vlastnú ženu, a potom pod oknami uzamknutej izby striehol s veľkým nožiskom sťa zver na svoju korisť…

Napätie sa dalo krájať


K požiaru domu v ulici s novostavbami zvanej Nová domovina sa zbehli takmer celé Horné Orešany. Ľudia vzrušene debatovali o hroznej udalosti, niektorí nabrali odvahy, že sa pozreli cez oblok na takmer spálenú živú ženu. Traja príslušníci armády a hasiči mali čo robiť, aby pred davom ratovali podpaľača, pôvodcu tragédie, 46-ročného Michala Š.
Konečne na miesto činu dorazili príslušníci VB. Veľmi opatrne zdvihli takmer zhorené telo Ľudmily. Keď sa dvere na sanitke sa pribuchli ako tichá posledná ozvena strašnej tragédie, začali prípad starostlivo vyšetrovať. V Michalovi, pôvodcovi hroznej udalosti, však ešte stále prekypovali vulkány neľudského ošiaľu zúrivosti, hnevu a podľa neho – pomsty.
I keď Michala na rukách chladila oceľ pút, ešte stále hromžil, nadával úbohej zomierajúcej obeti – vlastnej manželke. Nadarmo prskal, nevyberane nadával. Príslušníci VB si ho posadili medzi seba. A tak duo dvoch áut, vpredu sanitka s obeťou, ktorá zápasila v bolestnej agónii so smrťou, a za ňou vozidlo bezpečnosti s vrahom, uháňalo do Trnavy.
V sanitke sa viezla pri matke i 19-ročná dcéra Daniela. V cieli jej trasy došlo k stretnutiu, ktoré by otriaslo aj najotrlejším, najtvrdším človekom, k stretnutiu otca s dcérou. Otec, spútaný na rukách a v sprievode policajtov, sa zlostne, so zachmúrenými, zakrvavenými očami i tvárou obrátil k dcére a začal na ňu chrliť nadávky.
Daniela na chvíľku postála. Z jej úst vyšla iba tichá, trpká výčitka: „Ty vrah, zabil si nám mamičku!“

V. Pacek, A. Luknár, R. Ryšavý a J. Varga, štyria vojaci z trnavského útvaru, ktorí spútali vraha.

Z poľovníka surovec


Michal bol síce v dedine známy ako agresívny, impulzívny až surový chlapec, ktorý veľmi rád a ochotne pri rôznych príležitostiach vyvolával bitku. Ľudmila však bola doňho zamilovaná, a tak tieto jeho črty prehliadala. Z obojstrannej lásky vzniklo manželstvo, s ním aj všedné radosti či strasti. K tým najväčším strastiam patrilo Ľudmilino ochorenie po svadbe na TBC. Nemohla pracovať, a tak sa starala o domácnosť, manžela a deti. Ťažko povedať, či práve toto ochorenie podráždilo Michalovu beztak labilnú nervovú sústavu, lebo najmä potom začalo medzi nimi dochádzať k menším roztržkám. Namiesto zvýšenej starostlivosti o chorú manželku ju Michal začal trápiť a trýzniť.
Postupne sa jeho správanie zhoršovalo, útoky na Ľudmilu boli častejšie a s vážnejšími dôsledkami. Korunu situácii v domácnosti dalo prijatie Michala do „cechu“ poľovníkov. Dostal do rúk zbraň a odrazu bol akýsi mocnejší, sebavedomejší a spupnosť z neho vytláčala posledné city a zrejme i lásku k Ľudmile. Novej záľube sa odovzdal naplno. Všetok voľný čas trávil mimo domu, a keď sa vrátil, tak zvyčajne opitý. Malé roztržky sa menili v spory, výčitky v nadávky, vyúsťujúce často až do grobianskych výčinov.

Prvé modriny a broky nad srdce


Krátko pred Veľkou nocou v roku 1968 opäť došlo medzi manželmi k hádke, opäť priam excelovala Michalova brutalita. Ľudmilu surovo zbil. Z jej bledej tváre vystupovali modriny ako nemé výkričníky. Michal chcel zlosť liečiť alkoholom, no vyvolalo to v ňom opačný efekt – čoraz častejšie mával samovražedné sklony.
Na život si chcel siahnuť 16. apríla 1968. Vzal do rúk pušku, sadol si na pohovku, ústie hlavne oprel o ľavú stranu pŕs a potiahol kohútikom. Mal šťastie, zásah nebol smrteľný. Pri zatiahnutí spúšte sa totiž hlaveň brokovnice pošmykla vyššie a rana šla nad srdce. Zranenie však bolo i tak vážne a Michal si poležal v nemocnici takmer tri mesiace a vyše pol roka bol práceneschopný. Samozrejme, že ho z radov poľovníkov vylúčili a vzali mu zbraň. To ešte viac spôsobilo napätie v rodine.

Osudný nápad zničiť dom i ženu


Prišiel máj 1970. Ľudmila si však lásky od manžela neužila. Naopak, surovo ju zbil, že tri týždne strávila v nemocnici. Keď sa v júni vrátila, Michal už bol zo spoločnej domácnosti presťahovaný. Odišiel bývať do zadnej časti domu. V prednej ostala bývať Ľudmila a deti Daniela a 15-ročný Karol.
Niekoľko dní pred nešťastím bol už Michal permanentne opitý. Nechodil ani do práce. Jeho zlosť vystupňovala aj okolnosť, že v piatok 4. septembra musel ísť na trnavský súd riešiť otázku výživného.
V utorok 8. septembra ešte ani poriadne nevytriezvel a už sa poberal do miestneho hostinca „občerstviť sa“. Vypil niekoľko poldecákov borovičky, ktoré „rezal“ pivom. Poriadne nachmelený sa vrátil domov. Alkohol ho premohol, ľahol si na kanapu a zaspal.
Keď sa krátko po 14. hodine zobudil, jeho alkoholom zahmlený mozog zrodil pomotané, vražedné myšlienky: „Zničím dom i ženu!“
Svoj diabolský plán začal Michal okamžite realizovať. Zobral plechovú kanvu s benzínom i zápalky. Podišiel do chodby k uzamknutým dverám izby, v ktorej sa zdržiavala manželka. Dvere a priestor okolo nich polial benzínom. Benzínom nasiaknuté dvere podpálil. Plamene prudko vzbĺkli a začali olizovať dvere.
Keď chodbu zaplavil štipľavý dym, vraždiaci človek vybehol na ulicu. Do otvoreného obloka začal nalievať benzín. „Ja ťa skántrim z tohto sveta! Ty!…“ a vedno s benzínom sa do izby chrlili slová nadávok.
„Božemôj, Michal, čo to robíš?!“ znel z izby úzkostlivý hlas jeho ženy.
„Spálim ťa aj s domom!“ zreval na ňu s krvou podliatymi, neľudskými očami.
Ľudmila sa snažila manžela odtlačiť od obloka. Tak sa stalo, že takmer celú prednú časť odevu mala obliatu benzínom. S buchotom dopadla do izby celá kanva, z ktorej sa lial benzín. Michal už vtedy škrkol zápalku a netrpezlivo čakal, až sa rozhorí. Benzínové výpary sa bleskurýchle vznietili. V izbe vyšľahli plamene a stĺpy čierneho dymu. Koberce, nábytok, záclony i oblok, to všetko horelo v záplave plameňov.

Žena – živá fakľa


Ľudmila začala prenikavo kričať a volať o pomoc. Zlovestné plamene ju však čoskoro dosiahli. Benzínom nasiaknuté šaty sa na nej rýchlo vznietili. Horela ako živá fakľa. Výkriky zúfalstva, strachu a pálivej bolesti napĺňali izbu a celý dvor. Zúfalé výkriky o pomoc.
Pod oblokom izby, v ktorej horela Ľudmila, stál jej manžel s nedefinovateľným diabolským výrazom v tvári a oháňal sa veľkým nožiskom.
Volanie obete počula suseda, 80-ročná Pavlína. Stará babka sa oborila na muža – vraha: „Michal, čo to stváraš! Veď tam chudera zhorí, pomáhajte jej!“
„Tú už nikto nezachráni! Musí tam zahynúť! Na to som tu ja, aby jej nikto nepomohol. A nech sa ani nikto neopováži!“ hrozivo zreval Michal a zamával veľkým kuchynským nožom pred starenkinou tvárou.
Cez rozbitý oblok prenikal čierny dym a zúfalý ženský hlas: „Ľudia, preboha, pomáhajte mi!“ Ľudmila v zúfalstve a nesmiernej bolesti pobehovala bezradne po izbe a v plameňoch sa k nej čoraz viac približovala smrť.
Michal, ktorý stál pod oblokom, pozeral bez ľútosti na dielo skazy. Zrazu sa rozbehol do dvora. V zadnej časti domu, kde bolo uložené seno a ďatelina, vytiahol zápalky a podpálil suché krmivo. Plamene vzbĺkli aj tam…
Potom sa rozbehol späť na ulicu. Pred domom sa už začali zbiehať ľudia. Zľakol sa a začal ustupovať k bráne. Z náprsného vrecka vytiahol peňaženku a zahodil ju ďaleko na cestu so slovami: „Tu máte moje peniaze, ja ich už nepotrebujem!“
Ako sa zelené stokorunáčky rozleteli vo vetríku po ceste, Michal už nevidel. Rýchlo sa zvrtol späť do dvora a po rebríku vybehol na povalu. V jednej ruke mal nôž a v druhej zápalky.

Rýchly zásah hasičov a vojakov


Trnavských hasičov zalarmoval vzrušený detský hlas na druhom konci telefónneho drôtu: „V Horných Orešanoch horí dom a v tom dome je aj teta! Ponáhľajte sa!“
V tom čase sa v zbrojnici školilo aj vojenské požiarne družstvo. Mladíci neváhali a pridali sa k hasičom ratovať ľudský život. Na mieste tragédie boli za dvadsať minút. V tom čase už bola bezvládna Ľudmila vytiahnutá z horiaceho domu, a tak vedúci zmeny Jozef Martinkovič povolal cez rádiostanicu sanitku i policajtov. Jeho kolegovia i vojaci medzitým uhasili dom.
„Kde je podpaľač?“ zvolal ktosi v dave.
„Hore na povale! No nechoďte tam, je ozbrojený nožom!“ ozvali sa prestrašené hlasy spomedzi ľudí.

V. Pacek, A. Luknár, R. Ryšavý a J. Varga, štyria vojaci z trnavského útvaru, ktorí spútali vraha.

Mladí vojaci však už jeden za druhým vystupovali po rebríku na povalu. Dvere boli zavreté, podpaľač sa zabarikádoval. Otvoriť ich odmietal, a tak ich vojaci vykopli.
„Len poďte, vy chudáci, ak chcete byť mŕtvi!“ vykročil s nožom v ruke proti nim Michal.
Mladí odhodlaní chlapci sa roztiahli do radu, čo Michala zmiatlo. Keď už nemal kam ustúpiť, pocítil nielen dosky za chrbtom, ale aj silný, prudký úder do tváre. A už ležal pod klbkom mladých tiel.
Michal, hoci už bez noža, stále vojakom vzdoroval. Nadarmo, dotlačili ho až k rebríku. Kým po ňom zostupoval, obstúpil ho zachmúrený, hrozivý dav. Len vďaka vojakom ho nezlynčoval.
Keď však Michal zbadal, ako do sanitky nakladajú jeho polomŕtvu ženu, začal opäť zúriť a nadávať. „Ty surovec, nemáš súcitu?!“ osopil sa na neho jeden z vojakov a prudkou ranou do tváre ho opäť umlčal.

Dni čakania na zázrak


Vďaka lekárom žila Ľudmila ešte niekoľko dní. V tom týždni ju prišli deti navštíviť niekoľkokrát. Vždy ich vítala radostným pohľadom na tvári poznačenej požiarom. Tiché slová boli plné lásky a starosti o ich osud. Jej reč prerušovali iba vzdychy, veď bolesť je krutá…
Do nemocničnej izby, kde ležala Ľudmila, prišla smrť v sobotu večer. V správe službukonajúceho lekára bol tento zápis: „Bezprostrednou príčinou smrti Ľudmily Š. bola toxinémia, t.j. nahromadenie jedovatých látok v krvi z rozsiahlych popálenín III. stupňa, ktoré postihli takmer 90 percent povrchu tela. Pri vonkajšej ohliadke bolo zistené opálenie vlasov, rozsiahle popáleniny tváre, krku, trupu a končatín. Popáleniny III. stupňa vedú rýchlo k smrti a niekoľkodenné prežitie nebohej možno pripísať iba rýchlej a odbornej lekárskej pomoci.“

Zaslúžený trest ho neminul


Kým nebohú Ľudmilu pochovala rodina za účasti celej obce o týždeň po tragédii, Michal si na vyrieknutie rozsudku musel niekoľko mesiacov počkať. Medzitým absolvoval množstvo odborných vyšetrení, ktoré mali potvrdiť či vyvrátiť jeho príčetnosť.
O jeho treste rozhodoval Krajský súd v Bratislave tri dni. Michalove argumenty o nefungujúcej rodine prokurátor vyvrátil a na konci svojho záverečného prejavu zdôraznil, že účinná ochrana spoločnosti v tomto prípade vyžaduje trest najvyšší – trest smrti.
Súdna sieň sa na chvíľu vyprázdnila a členovia senátu odišli na krátku poradu. Po chodbách súdu sa vzrušene debatovalo, a keď sa osoby v talároch vrátili do súdnej siene, atmosféra vzrušenia dosahovala vrchol.
Oči prítomných sa obrátili na obvineného. Ten sa však iba sem-tam placho obzeral po sále. V očiach ľudí nenachádzal súcit, hoci boli medzi nimi aj tí najbližší. V prvej lavici sedela jeho staručká matka, opodiaľ syn s dcérou, susedia, občania z rodnej obce.
Vzrušenie dosiahlo vrchol, keď vstal predseda senátu, aby prečítal rozsudok. Do napätého ticha vpadol jeho hlas: „…v zmysle účinnej ochrany spoločnosti, po dôkladnom zvážení faktov sa Michal Š. podľa paragrafu 29 trestného zákona odsudzuje na trest smrti…“
Michalova tvár bola ako z kameňa. Pomaly sa zdvihol a ťažkým, priškrteným hlasom povedal, že podá odvolanie na najvyšší súd. Z miestnosti vyšiel spútaný a so zvesenou hlavou. Až potom napätie v sále povolilo. Michal vyrieknutému ortieľu ale neunikol.

0 Shares

Najnovšie správy

Dnes je streda 27. marca. Tento deň je Svetovým dňom divadla. Meniny má Alena.
  • 27.03.2024, 00:01
  • Dobré ráno, Piešťany!
Dnes je pondelok 25. marca. Tento deň je Dňom zápasu za ľudské práva a Medzinárodným dňom spomienky na obete otroctva…
  • 25.03.2024, 00:01
  • Dobré ráno, Piešťany!
Dnes je utorok 26. marca. Tento deň je Svetovým dňom epilepsie. Meniny má Emanuel.
  • 26.03.2024, 00:01
  • Dobré ráno, Piešťany!
štvrtok, 28. marca 2024
Meniny má Soňa, zajtra Miroslav