Poštárčinu robili z lásky ako poslanie

Nedeľa 14. 01. 2018 15:00  | História / História  | Autor: Viera Dusíková

Nosili veľké kožené brašne plné pohľadníc, listov úradných aj osobných, so srdiečkami na obálkach, ale i súdne obsielky. Vláčili ich na poštárskych bicykloch. Niektorí pošte zasvätili pol života. V mrcha i dobrom počasí, milovaní ľuďmi, naháňaní psami a zvádzaní pokušiteľkami aj donchuanmi, nosili dobré i zlé správy.

Dobrá atmosféra vládla aj pri triedení – do priečinkov sa vmestili listy i poštári.

Dobrá atmosféra vládla aj pri triedení – do priečinkov sa vmestili listy i poštári. (Autor: amu)

Bývalí piešťanskí poštári a poštárky. Málokto z nich chcel dobrovoľne vziať rajón na Vrbovskej ceste a v Kanade, lebo bol najnáročnejší. A predsa sa našli tí, čo ho milovali.

Kávička i štamperlík

„Boli to najkrajšie časy môjho života. Kolega ma zaúčal na Banke. Pri každej adrese povedal, čo ma asi čaká. Tu kávička, tam štamperlík, hentam koláčik. Prišli sme na prvú adresu, kávička na stole. Štamperlíky som slušne odmietal,“ povedal bývalý poštár z Banky Daniel Mihálik. Raz sa mu stalo, že keď prišiel nazad na poštu s prázdnou taškou, akýsi kontrolóri dávali fúkať. „Vedúca zavolala mňa. Bola si istá, že to dopadne dobre.“

Bicykel súčasť života

Poštár Miško Urban sa stal legendou. Dnes sa už venuje naplno svojmu štúdiu Shramot. Jeho parťák z mladosti - Peťo Remiš, alias Punto - zasa učí angličtinu v jazykovej škole Skypers. Mimochodom, prvé anglické slovíčka sa vraj naučil práve na pošte. „Poštárom som bol asi tri roky, ale na dve etapy. Prvá bola zábavnejšia. Bolo to asi koncom zimy 1983-84, keď som dal výpoveď v Slovliku a našiel si novú ‚zašiváreň’ - Poštu Piešťany 1. Od začiatku som to povolanie miloval. Najmä preto, že nikto ma nekontroloval, kedy odchádzam z práce. Dôležité bolo rozniesť listy, peniaze a noviny a mohli ste utekať kade ľahšie. V dňoch, keď bolo málo novín a časopisov, sa dala práca stihnúť aj do jedenástej,“ poznamenal.

Na poštárčine miloval slobodu a preháňanie sa po meste na bicykli. „Pošta ma naučila mnohé veci. Dovtedy som si ako chlapec z dediny myslel, že bicyklovať sa dá len v lete. Objavil som tiež, že takmer všetky opravy na bicykli sa dajú kamuflovať drôtom alebo špagátom.“

Horšie to bolo v zime. „Počasie nás dokázalo potrápiť. Najhoršie bolo, keď som sa v daždi a poľadovici musel trepať na Nikola Teslu na bicykli obvešanom taškami ako vianočný stromček. Raz, tesne pred Štedrým dňom, omaródil poštár z Vážskej ulice. Nakoniec to musel vziať Laco Mušinský, vtedajší riaditeľ pošty. Bolo mi ho ľúto, tak som mu pomohol. Ľudia doma už zdobili stromčeky a my sme v mokrom snehu celé hodiny potme hľadali na schránkach mená ľudí, ktorých sme nepoznali. Chceli sme, aby sa všetky pohľadnice dostali k ľuďom načas,“ podotkol Peter Remiš. „Potom prišiel február a na stole mi pristála vianočná pohľadnica pre pani Amálku z Družstevnej ulice. Poslala ju jej suseda z Vrbovskej. Chvíľu som nemohol pochopiť, prečo ju niekto posiela vo februári. Až potom som si všimol typickú piešťanskú adresu: Amálka F., Družstevná ulica, KANADA, Piešťany. Nad tým bola červená pečiatka z kanadskej Ottawy: ‚Return to sender‘ (poslať odosielateľovi). Tak som sa na pošte naučil svoje prvé anglické slovíčka,“ dodal Remiš.

Kolektív tvorila dobrá partia

Voľakedy mladíci museli povinne absolvovať základnú vojenskú službu. Vrátili sa z vojenčiny a čo teraz? Premýšľali. Slovenská pošta to istila. „Bola mojím prvým zamestnaním. Nastúpil som tam začiatkom roka 1995 po vojne,“ uviedol Martin Lovich z Piešťan. „Vtedy tam šéfovali Ladislav Mušinský a vedúcou bola Darinka Galová. Kolektív bol veľmi dobrý, rozumeli sme si. Po práci sme chodievali do Centrálu na obed a s niektorými aj na kávu, drink alebo džez. Poštových rajónov som spoznal dosť, na bicykli som prešiel polovicu Piešťan. Ale najdlhšie som pracoval v rajóne číslo dva, do ktorého spadali ulice E. F. Scherera a A. Trajan, číslo päť od Teplickej, Bratislavskej, Sládkovičovej, Rastislavovej a Kukurelliho a časť obce Banka. Veľmi rád na tie časy spomínam a ešte radšej som, keď sa môžeme stretnúť a pospomínať. Preto si vážim, že Miško Verchola tie stretnutia poštárov organizuje.“

Zaspomínal tiež, ako pred Vianocami nosieval plné tašky pohľadníc. „Keď boli zlé adresy, hrozne zle sa to doručovalo. Teraz to už je len nostalgia. Raz mi otvorila jedna strašne tlstá ženská v spodnej bielizni, takže som skoro ušiel,“ usmial sa M. Lovich.

Služobné je služobné

Organizátor poštárskych stretnutí Michal Verchola si zaspomínal tiež: „Na poštu som nastúpil v roku 1988. Začal som pracovať na 24. rajóne: Kocurice a Vrbovská cesta. Asi po mesiaci ma poprosili, či nezastúpim kolegu na Banke. Súhlasil som a ostalo to mne, až pokiaľ som neodišiel z pošty. Bol som na pošte asi dva-tri dni a došli sme do Kocuríc do obchodu. Tam sa ma predavačka Černeková len tak opýtala, že mladý pán a kedy pôjdete na vojnu, lebo tu dlho nevydržíte. ‚Nemusíte sa báť, na vojne som bol pred šiestimi rokmi a doma mám troch synov,‘ odpovedal som. Nakoniec som v Kocuriciach vydržal 26 rokov, a keď prídem spomínanej panej na kávu, vždy sa na tom zasmejeme.

Mal som služobné auto ako prvý z poštárov. Opravovali Teplickú ulicu, bol tam zákaz vjazdu vozidiel - okrem služobných. Zazrel ma žandár a zastavil. Pán vodič, urobili ste priestupok! Povedal som mu, že značku rešpektujem, ale nech si prezrie auto. Uvidel oranžový pás, pustil ma. Za hodinu som tadiaľ išiel znovu a zase ma zastavil. Ukázal som na oranžový pás...“

Na stretnutí bol aj Cyril Kubík z Ratnoviec, ktorý nosieval poštu celý svoj život, chodil aj po Vrbovskej. Tadiaľ sa s poštárskou brašnou preháňal a pohodu šíril už nebohý Patrik Valach z Banky. Na neho, ale aj na vedúcu Galovú či Gašparovského, Bališa, Mikuša, Mihálika si na svojich stretnutiach piešťanskí poštári spomínajú a venujú im tichú spomienku, ba potajme aj utrú slzičku. Darmo je - poštárske remeslo nie je profesia, je to poslanie.





GARGO
Lekáreň Regia
Regal Burger

Anketa