Piešťany vo víre nepokojnej prvej polovice 20. storočia (2.)
So zhoršovaním medzinárodnej situácie sa objavovali snahy upokojiť a stabilizovať vnútropolitickú situáciu ČSR poskytnutím autonómie Slovákom, Nemcom, Maďarom a Poliakom. Snahu riešiť postavenie nemeckej menšiny, ako aj zásadu širšej samosprávy – autonómie – pre Slovensko presadzoval i vplyvný slovenský politik Milan Hodža (1878-1944). Jeho návrh na rozšírenie samosprávy pre Slovákov v júli 1938 podporila vláda.
V čase neslobody a vojny (1938 – 1944)
Prezident Edvard Beneš, zotrvávajúci na pozícii existencie jedného československého národa, jeho návrh na usporiadanie vzťahov Čechov a Slovákov na princípe rovný s rovným odmietol. M. Hodža to v exile v USA na jeseň 1941 retrospektívne hodnotil takto: „Poznám dobre slovenské túžby a viem, že široká slovenská samospráva je želaním naprostej väčšiny slovenského národa. Ak má byť republika zdravá a pevná, je uspokojenie Slovákov i Čechov jej podstatným záujmom a životnou podmienkou.“
Napokon však autonómiu Slovenska na základe návrhov a riešení Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) ústavne schválil parlament v Prahe 22. novembra 1938. Najdôležitejším politikom HSĽS sa stal Jozef Tiso a vo svojich rukách sústredil pomerne veľkú moc.
Rozdrobené Slovensko
Po Mníchovskej dohode k Nemecku z územia Slovenska pričlenili Rusovce a Devín. A územné požiadavky začali uplatňovať aj Maďarsko a Poľsko. V dôsledku rozhodnutia spojencov, Nemecka a Talianska počas rokovaní vo Viedni, tzv. Viedenskou arbitrážou 2. novembra 1938 Slovensko stratilo v prospech Maďarska pätinu územia a 854-tisíc obyvateľov, úrodné oblasti južného Slovenska, významné mestá Košice, Komárno, Lučenec… Na Kysuciach, Orave a Spiši získali Poliaci niekoľko obcí s viac ako 4000 obyvateľmi.
Po získaní autonómie začalo prvé vysídľovanie židov na územia, patriace v dôsledku Viedenskej arbitráže Maďarsku. Postupne sa sťažoval židom výkon povolania v súdnej i administratívnej oblasti, prišli zásahy do ich obchodného podnikania a predaja. Aj ostatné obyvateľstvo limitovali zákazy, napríklad zrušenie všetkých politických strán okrem HSĽS či nemeckej Deutsche Partei a Maďarskej strany.
„Samostatný“ Slovenský štát
Vývoj v Československej republike v záujme hitlerovského Nemecka smeroval k rozpadu prostredníctvom nátlaku a zastrašovania predstaviteľov ČSR a vo vzťahu k Slovensku využívaním radikálnej časti HSĽS a sympatizantov nacistického Nemecka V. Tuku, A. Macha, F. Ďurčanského a iných. Nemecko sľubovalo aj politickú podporu a hospodársku pomoc.
Po udalostiach z konca roku 1938 a začiatku roku 1939 prišiel rozpad ČSR, zdanlivo v dôsledku vnútropolitických príčin. Vyhlásenie samostatného štátu nasledovalo po návšteve Jozefa Tisa u Hitlera 13. marca 1939, kde mu oznámili, že pokiaľ Slovensko neutvorí samostatný štát, príde k jeho rozdeleniu.
„Samostatný“ Slovenský štát – slabý a ľahko ovládateľný útvar – Nemecku vyhovoval. Slovenský snem jeho utvorenie schválil 14. marca 1939. Predsedom vlády sa stal J. Tiso a neskôr, 26. 10. 1939, prezidentom. Západnú časť ČSR Nemecko priamo okupovalo a zriadilo Protektorát Čechy a Morava.
Už o niekoľko dní Nemci obmedzili „samostatnosť“ Slovenska Zmluvou o ochrannom pomere…, vytvorili tzv. ochrannú zónu v oblasti na západ od Váhu, odvliekli odtiaľto vojenský majetok a zriadili tu vojenské posádky. Správali sa ako na dobytom území. Maďarsko, spojenec Nemecka, 23. marca 1939 začalo obsadzovať východ krajiny. Výsledok tzv. malej vojny, strata územia a jeho pričlenenie k agresorovi, prinútilo Slovensko brániť sa a následný nátlak Nemecka na Horthyho v Budapešti viedol k podpisu prímeria.
Rozpoltená piešťanská Hlinkova garda
V roku 1938 predstavovala židovská komunita 12 percent obyvateľstva Piešťan. V novembri začalo ich prvé sústreďovanie a transport z mesta. Miestni židovskí obchodníci a podnikatelia mali v rukách až 65 percent živností, takže vyzeralo ekonomicky výhodné postaviť ich ako nepriateľov slovenského národa.
Židov vylúčili aj z redakcií periodickej tlače. Charakter regionálneho týždenníka Nové Piešťany, vydávaného HSĽS a Hlinkovou gardou, už vopred vylučoval pôsobenie židovských novinárov. Objavili sa tu články s jasnou protižidovskou orientáciou. Periodikum vychádzalo v období november 1938 až február 1939.
Nie všetci súhlasili s takýmito poburujúcimi článkami. Odzrkadľovalo to určitú rozpoltenosť v piešťanskej Hlinkovej garde, rozdelenej na umiernené krídlo, ochotné spolupracovať napríklad s Ľudovítom Winterom a slušne sa správať k židovským spoluobčanom a krídlo radikálne.
Turbulentná politická situácia podnecovala radikálov či živly zneužívajúce situáciu na rabovanie a osobné obohacovanie. Začiatkom marca 1939 dav okolo 1000 ľudí vyraboval a zničil niekoľko židovských obchodov a napadol dekana Alexandra Šindelára. Aby sa zvládli nepokoje, zasiahli četníci a dokonca vojsko.
Vzhľadom na nedostatok lekárov smeli viacerí židovskí doktori naďalej vykonávať prax a v povolaniach ostali aj príslušníci niektorých iných profesií.
Arizácia kúpeľov
Po vzniku samostatného štátu 14. marca 1939, ale pod hospodársko-politickým vplyvom nemeckej Tretej ríše, židov postupne vylučovali z hospodárskeho a verejného života a zbavovali majetku a občianskych práv. Prvé protižidovské nariadenie vyšlo 18. apríla 1939. A nasledovali ďalšie – vylučovanie zo škôl, odobratie pasov, cenností a i. Postupne sa rozbehlo aj zabavovanie židovského majetku v prospech nežidovského, tzv. árijského obyvateľstva, známe pod názvom arizácia. Tisíce tovární, obchodov, podnikov sa dostali do rúk nemeckých firiem či domácich špekulantov, neodborníkov, zbohatlíkov a prospechárov.
Aj v Piešťanoch časť podnikov arizovali, niektoré sa dostali pod nútenú správu a časť aj zlikvidovali. Na vyvlastnení najvýznamnejšieho – kúpeľov – mal osobitný záujem Vojtech Tuka. Vďaka účelovo presadeným zákonom a machináciám sa mu ich podarilo ovládnuť a Winterovcov pripraviť o podiel a účasť na riadení. Ľudovít Winter sa napriek výnimke prezidenta republiky radšej skrýval u známych a priateľov v Bratislave.
Židovský kódex
Slovenský štát sa zapojil do vojen po boku nacistického Nemecka – proti Poľsku (začala 1. septembra 1939), proti Sovietskemu zväzu (22. júna 1941) a vyhlásil vojnu aj USA a Veľkej Británii (12. decembra 1941).
Zostrovalo sa aj prenasledovanie tých, čo nesúhlasili s režimom. Vytváral sa systém židovských nútených prác a rôzne diskriminačné protižidovské opatrenia sa naďalej sprísňovali v roku 1940. Vzhľadom na veľké množstvo ich zosumarizovali do tzv. Židovského kódexu, vydaného 9. 9. 1941.
Politika slovenského štátu presunula krajinu ako spojenca jednoznačne do tábora totalitných nacistických štátov. Po 3. marci 1942 začali deportácie a do októbra na územie Generálneho guvernementu deportovali viac ako 57-tisíc židov zo Slovenska. Od marca do augusta 1942 z okresu Piešťany deportovali 1620 židovských obyvateľov (z toho okolo 640 priamo z Piešťan). Väčšina z nich zahynula. Tzv. Prezidentskú výnimku malo v Piešťanoch v roku 1943 len 34 židov. Deportácie sa obnovili na jeseň v roku 1944 po vypuknutí povstania.
Zlyhanie veľkej časti politikov je evidentné a nepochybné. V prípade prezidenta J. Tisa ho ešte umocňuje povolanie katolíckeho kňaza. Vybrané zložky Hlinkovej gardy dozerali na deportácie, robili strážcov v koncentračných táboroch a dopúšťali sa beztrestne násilia a krívd. Až na Veľkú noc v roku 1943 na deportácie reagovala katolícka cirkev pastierskym listom svojich biskupov. Prvá vlna deportácií sa však už skončila.
Slovenské národné povstanie
Niektorí politickí, ekonomickí či vojenskí predstavitelia, gen. F. Čatloš, časť dôstojníkov a vojakov slovenskej armády, I. Karvaš – guvernér Slovenskej národnej banky a ďalší odmietli túto politiku a zapojili sa do organizovania odboja, vrcholiaceho v ozbrojenom Slovenskom národnom povstaní. Začalo sa 29. augusta 1944 ako bezprostredný podnet na obsadzovanie Slovenska nemeckými vojenskými a policajnými jednotkami.
