Osud Moravianskej venuše ovplyvnila sedmička v dátume

Predsa sa však nakoniec neľahkou cestou podarilo Dr. Jurajovi Bártovi získať dôkaz o koreňoch výtvarného prejavu z obdobia najstaršieho praveku aj na Slovensku, v Moravanoch nad Váhom. Stalo sa tak pred 50 rokmi.
Postupné pátranie a korekcia niekoľkých počiatočných predpokladov o objave „panenky“ vyrobenej z kla mamuta, o jej odvezení za hranice a následného komplikovaného návratu na Slovensko je ťažiskom nasledujúceho príbehu, na ktorého skreslených formách sa priživovalo už viac tzv. popularizátorov archeológie.

Na jeho začiatku stál neznámy paleolitický človek a na konci Dr. Juraj Bárta, ktorý sa zaslúžil o jej návrat do vlasti. Keďže významný slovenský archeológ zomrel 2. októbra 2005 a mal som pred rokmi tú česť robiť s ním rozhovor, v nasledujúcich riadkoch vám ho prerozprávam, pretože niektoré udalosti by sa mali ľuďom pripomínať.
Slovenský pravek
V starej dobe kamennej (paleolite), ktorú charakterizovalo striedanie piatich dôb ľadových, prekonalo ľudstvo svoj antropologický vývoj počas dlhšej fázy poľudšťovania a kratšej fázy zmúdrenia. Z predkov pračloveka neandertálskeho typu sa v tzv. mladom paleolite vyvinul praveký človek Homo sapiens, reprezentujúci vývojovú fázu zmúdrenia. Tento bol stavbou tela v podstate zhodný s výzorom dnešného človeka.
Prácou doby bol mužmi organizovaný lov predovšetkým veľkých cicavcov. Tento dopĺňali ženy zberom jedlých produktov prírody. Išlo v podstate o kočovníkov, ktorí sledovali sezónne ťahy stádových zvierat, pričom niektoré menšie skupiny z nich migrovali aj na miesta s výskytom ložísk štiepateľných kamenných surovín. Z nich si vyrábali predovšetkým nástroje potrebné na lov a spracovanie potravy.

Rýchlosť vývojového napredovania spomenutých ľudských skupín, ktoré postupne pre účely lovu zdokonalili aj svoju reč, v prípade ľavobrežných sídlisk Váhu na okolí Piešťan, podstatne ovplyvnilo tunajšie prírodné prostredie s výskytom horúcich termálnych vôd.
Tie znemožňovali zamŕzanie Váhu, a tým mala okolitá zverina zabezpečené celoročné napájanie. To sa prejavilo aj v jej rozmnožení. Tieto podmienky zefektívnili i samotný lov. Považskí sapienti tak ušetrili čas na budovanie klimatickej ochrany budovaním polozemníc z konárov stromov a dlhých zvieracích kostí prekrytých kožami z úlovkov.
V spomenutých klimatických prístreškoch proti nepriazni počasia ubudli starosti o ukojenie hladu. Získali tak čas nielen na zhotovovanie štiepaných kamenných nástrojov, ale pomocou nich aj na výrobu ozdôb z kostí, ako i na vyhotovenie predmetov potrebných na najstaršie náboženské úkony.

Vtedajšie málopočetné ľudské spoločenstvá pri neľahkom love pomocou diaľkových vrhacích zbraní mávali časté straty svojich lovcov. Preto okrem drobných ozdôb charakteru ochranných amuletov proti chorobám a iným nepriaznivým silám niektorí výtvarne nadaní jedinci vytvárali v súvise s materským kultom plodnosti aj sošky žien, dnes nazývanými venuša.
Predchodcovia neskorších kňazov, tzv. šamani, ich používali na magické obrady, ktoré mali zabezpečiť ženy s pričarovanou silou plodnosti – udržovateľky rodu. Kultový význam venuší vyžadoval potrebu vypätia ich výtvarného stvárnenia, čo svedčí o tom, že najstaršie umenie bolo tesne späté so základným životným záujmom paleolitického človeka.

Moravianska venuša

Naturalisticky stvárnenú sošku nahej 7,6 centimetrov vysokej ženy bez hlavy a chodidiel, s výraznými ženskými znakmi, vyoral v roku 1930 na svojej roli zvanej Podkovica roľník Štefan Hulman – Petrech, ktorý ju podľa miestneho nárečia nazval panenkou a odložil ju v hrnčeku do šupladne v zadnej izbe. Náhodne ho po roku navštívil nákupca dreva od moravianskeho grófa Zettwiza, vlastník malej papierne v sudetskom Arnau, dnes Hostinnom pri Turnove. Pôvodne, ešte ako Poliak či Slezan, sa volal Bernardh Gorczinski. Neskôr sa ponemčil na B. Germanna. Panenku – venušu vydrankal bez zaplatenia od roľníka Hulmana. Odmenil ho len dvomi fotografiami postáv v dobovom pracovnom moravianskom odeve.

Laik B. Germann však nemal istotu o pravosti a veku sošky. Pri ďalších nákupoch dreva u Zettwizovcov sa v Moravanoch zoznámil s nemeckým profesorom archeológie Dr. Lotharom Zotzom z Prahy, ktorý v rokoch 1941-43 realizoval vojnové výskumy. Venušu mu požičal na expertízu.
Múzejníkovi Dr. Róbertovi Bačovi sa podarilo zistiť, že si na jar 1945 B. Gorczinski – Germann aj s manželkou ako exponent fašizmu siahol na život. Preto sa mladopaleolitická ženská plastika stala majetkom profesora Zotza. Ten ju s odstupom času, ako pracovník univerzity v nemeckom Erlangene, zaslal na ďalšie potvrdenie jej pravosti do svetoznámeho Múzea človeka v Paríži profesorovi H. Breuilovi, ktorý Zotzovu neistotu vyvrátil viacerými argumentmi. Sám dal vyhotoviť jej odliatok, ktorý bez akýchkoľvek pochybností zaradil medzi exponáty ostatných euroázijských mladopaleolitických venuší.
Po pozitívnej expertíze Breuila si originál Moravianskej venuše profesor Zotz vyžiadal naspäť do Nemecka. Neskôr sa v odbornej literatúre len stručne zmienil o jej existencii. Zároveň však spomenul vlastný nález väčšej ľudskej plastiky, vyrobenej tiež z mamutoviny, ktorú objavil na roli Lopata v roku 1941. Tá je dodnes nezvestná a pri jej náleze sa údajne uvažovalo, že by mohlo ísť o plastiku muža, čo býva veľkou vzácnosťou.
Námet pre filmový scenár
Pretože profesor Zotz neodpovedal na otázky Dr. Juraja Bártu, vytýčil si slovenský vedec za životný cieľ dopátrať sa, prípadne iniciovať návrat tohto najstaršieho dôkazu estetického cítenia a výtvarného prejavu na Slovensko. Do tejto aktivity zapojil aj svoju manželku Etelu, ktorá ako vysokoškolská pedagogička francúzskeho jazyka využila v roku 1965 svoj študijný pobyt v Paríži na to, aby získala okrem opečiatkovaných fotografií odliatok Moravianskej venuše v Múzeu človeka v Paríži aj ďalšie informácie potrebné na vrátenie „panenky“ na Slovensko.

„Po skončení VII. Medzinárodného archeologického kongresu v Prahe v roku 1966 zavítal na moje pozvanie profesor Zotz spoločne so svojou nástupkyňou profesorkou Gizelou Freudovou do Piešťan a Nitry. V rodinnom prostredí po obede sme mu predložili z Paríža opečiatkované fotografie a doložili potvrdenie nového riaditeľa Múzea človeka, že mu vrátili originál Moravianskej venuše. Napokon sme sa dohodli o jej navrátenie na Slovensko,“ zaspomínal J. Bárta.
Moravianska venuša sa na Slovensko vrátila v máji 1967, po smrti profesora Zotza. Ten však stihol dať spraviť ďalšie expertízy, ktoré podopreli pravosť najväčšieho klenotu slovenského praveku starého približne 23 000 rokov.
„Malá venuša z Moravian nad Váhom – Podkovice je dnes jedným z najcennejších archeologických exponátov expozície Klenoty dávnej minulosti Slovenska na Bratislavskom hrade, kde dokazuje rovnocennosť našej kultúrnej histórie s kultúrnou históriou iných európskych národov. Je to pozitívny úspech slovenskej archeológie, ktorá je jedným z prameňov upevňovania národnej hrdosti a utvárania historického vedomia nášho ľudu. Moravianska venuša je časovo i kultúrne rovnocenná s Věstonickou venušou, nájdenou na Morave v roku 1925. Zaslúži si rovnaký obdiv i úctu,“ uzavrel vtedy rozprávanie J. Bárta.