Zomrel mladý, ale žil naplno: Folklorista Martin „Skalo“ Skaličan

Nedeľa 05. 03. 2017 13:07  | Galéria / Rozhovory  | Autor: Viera Dusíková

Žil krátko a naplno: folklórom, farmou, spevom i tancom. Okolo seba mal vždy plno ľudí. Bolo veselo. Dobre. Ľudsky normálne. Narodil sa v októbri 1995 a zomrel tragickou smrťou počas nevyjasnených okolností dopravnej nehody v prvý marcový deň minulého roka: Martin „Skalo“ Skaličan z Vrbového. Huslista, tanečník, ktorý prešiel kus svojho života aj sveta so súbormi Máj, Krakovanka, Kolovrátok, Slnečnica i Trnafčan, opäť ožil v srdciach tých, čo ho mali a stále majú radi.

Martin Skaličan

Martin Skaličan (Autor: rchív M. Skaličanovej)

Folkloristi z piešťanského Žita a ďalších súborov, no najmä jeho matka Milena, pripravili vo Vrbovom a potom i v Piešťanoch spomienkový memoriál plný hudby i spevu. Najskôr sa poklonili jeho pamiatke pri hrobe na vrbovskom cintoríne, potom sa pomodlili v Kostole svätého Gorazda a napokon v Piešťanoch zanôtili a zaspievali Maťove obľúbené pesničky. Láska, krása slovenského folklóru a úcta k slovenským tradíciám nemajú hranice medzi nebom a zemou... Aj o nich je náš rozhovor s matkou nebohého folkloristu Milenou Skaličanovou.

Čo pre vás znamená folklór?

Folklór je pre mňa šťastím, spája ľudí v bežnom živote, udržuje človeka v kondícii, a keďže mám skúsenosti naozaj so všetkými vekovými kategóriami, viem, že často je najlepším lekárom, priateľom aj učiteľom, lebo s ním vyniká v živote všetko dobré v rôznych oblastiach. Ak je robený z lásky, učí človeka úcte aj zodpovednosti. Každý pokladá folklór za divadlo či umenie, ale je za ním hlavne kus reálneho života ľudí.

Kedy ste k folklóru doviedli aj svojho syna, aké boli jeho začiatky?
Maťko sa do folklóru narodil. S jeho otcom sme tancovali v súbore Slnečnica. V šiestom mesiaci tehotenstva sme stáli ešte na javisku na folklórnom festivale v Portugalsku. Počas tejto cesty sme sa zastavili na svätých miestach v Lurdoch, vo Fatime, kde som sa veľmi modlila, aby bol zdravý, a hlavne, aby naplnil svoj život tým najpodstatnejším - láskou, obetavosťou a múdrosťou. Odmalička trávil chvíle na tréningoch, chodil s nami na vystúpenia, festivaly, kde nám veľmi pomohli manželia Horňákovci, lebo vtedy sme pokračovali v tanci vo Folklórnom súbore Máj. Keď mal tri roky, kúpili sme mu detské husličky. Ten rok stál v kroji s husličkami v rukách na vystúpeniach, nepohol sa od hudobníkov. Tešil sa, že je úspešný muzikant. Janko Horňák oslovil pána učiteľa Kleina zo Základnej umeleckej školy v Piešťanoch a ten nášho štvorročného Maťka začal vyučovať hru na hudobnom nástroji. Je toho naozaj veľmi veľa a nedá sa to zhrnúť vetou. Maťko tancoval aj v Májiku, čo je detská zložka FS Máj. Najväčší rast dosiahol v Krakovanke u pani Aničky Horanskej, vystupoval nielen so súborom, ale mal vlastné vstupy, kde hral na husličkách, spieval, tancoval, hral na flaute.

Spomínam si, že hrával aj v Ľudovej hudbe Kolovrátok u zakladateľky FS Striebornica, učiteľky hry na husliach Zuzany Trnovcovej...
Máte pravdu, ona ho veľmi podporovala. Ako pätnásťročný začal trénovať na cimbale s ĽH Trnafčan a hral aj na husliach. Dlhé roky v piešťanskej základnej umeleckej škole bol jeho učiteľom Števo Berky. V šestnástich rokoch sa dohodol, že umelecký vedúci Miroslav Donoval zo Slnečnice z neho spraví tanečníka, a tak aj bolo. Po polroku som v Dome umenia neverila vlastným očiam. Slnečnica bola jeho súborom dospievania. Vznikli vtedy veľmi trvalé priateľstvá. V dospelosti hral už veľmi zanietene vo FS Trnafčan. Teda, žiaľ, len do 1. marca 2016, keď sa stala tá nešťastná dopravná nehoda...
Martin s mamou Milenou Skaličanovou.Martin s mamou Milenou Skaličanovou. (Autor: archív M. Skaličanovej)
Aký bol váš Maťo?

Bol veselý chalan, mal vždy veľmi veľa priateľov a naozaj takých, čo pri ňom stáli, ako sa hovorí, aj o polnoci. A on bol taký voči nim. Nemal rád konflikty. Malo to aj nevýhody, lebo dakedy s úsmevom prikyvoval, potom spravil úplne inak. Vždy sa riadil len sebou. Keď ho dačo zaujalo, vedel robiť bez spánku, zbožňoval elektroniku, neviem, či som to nazvala odborne, autá, ozvučovanie, miloval jazdu autom, často chodili s kamarátmi na rôzne turistické miesta. Vedel ísť napríklad na kávu do Maďarska s kamarátom, keď chceli byť sami. Mal rád zvieratá, rád a veľmi dobre varil. A keď nebol aktívny, vtedy ležal spokojne, vyšiel len na kávu a cigaretu na balkón, s jeho najlepším kamarátom Aďom pozeral filmy v anglickom jazyku. Ale navymýšľal aj hlúposti ako každý chalan. Málokedy dvíhal mobil a ja som bola asi jediná matka, ktorá denne volala s jeho kamarátmi a oni mi ho podali hneď k telefónu. Alebo mi prišiel pomôcť jeden z nich. Naozaj sa to v krátkosti ani nedá povedať.

Uplynul rok od strašnej tragickej udalosti. Dá sa vám už o nej rozprávať? Ako ste sa to dozvedeli, ako prežívali, aké muky si matka vytrpí a ako sa s nimi dá žiť?
My sme sa o tom s mladším synom Marekom rozprávali stále, aj rozprávame, sme naučení byť k sebe otvorení. Maťo mi 1. marca 2016 o 18.05 h telefonoval, že ide domov na otočku, lebo mu prišiel kuriérom nový notebook. Býval na farme, kde pracoval, tak posledný rok chodil domov hlavne na víkendy. S Marekom sme chystali jeho obľúbené palacinky. Nehoda sa stala o 18.20 h. To, že meškal, som neriešila, vždy meškal, lebo najskôr sa musel zastaviť za kamarátmi. Ako sme sa to dozvedeli? Prišli policajti so sklonenými hlavami. Povedala som - dúfam, že nikto nezomrel... Potom pokračovala tá správa. Poďakovala som im a v tej chvíli som na to vôbec nevedela reagovať. Vošla som do obývačky za Marekom, povedala som mu, čo sa stalo, ale aby nebol smutný, lebo Maťko nás teraz vidí a veľmi by ho to bolelo. Zapálili sme sviečky a dúfali, že je pri nás a vidí nás. Tak sme sa s Marekom dohodli, že mu povieme všetko, čo budeme chcieť, ako keby tu sedel. Dlho som hovorila ja a potom Marek. Spali sme týždeň na jeho veciach, ale postupne sme sa zmierili s tým, že je niekde inde ako my teraz a my nevieme kde, ale možno on vie o nás. Tak sme žili najbližší rok, každý deň sme doma zapálili sviečku, išli na cintorín. Teraz, po roku, sme si nechali už len jeho husle v obývačke. Ostatné veci sme uložili na pamiatku. Neviem, či som prežívala muky... Nie sú to muky, ste s dieťaťom, keď je v brušku, ste s ním, keď žije, a ste pri ňom, aj keď zomrie. Ja to cítim tak, akoby bola časť môjho srdca v nebi a viem, že Maťo je v najlepších rukách a šťastný. Veľakrát sa mi s ním snívali sny, že ma zobral za ruku aj k nehode, aj tam, kde je, ale to si nechám pre seba.
Pieta na vrbovskom cintoríne: v úvode príhovor, v závere pieseň Na Kráľovej holi.Pieta na vrbovskom cintoríne: v úvode príhovor, v závere pieseň Na Kráľovej holi. (Autor: vd)
Čo alebo kto je teraz najväčšou náplasťou na vašu dušu? Dá sa vôbec hovoriť o náplasti?
Nie, dieťa sa nedá nahradiť, neexistuje náplasť, existuje skutočnosť a reálny život, a ak to človek pochopí, bude žiť v pravde a v šťastí. S mojím mladším synom Marekom žijeme teraz iný život, to priznávam, ale život má rôzne etapy, nedajú sa zlučovať. Veľmi mi pomohli blízki a priatelia s dobrým srdcom. Mám ich naozaj veľa, vďakabohu. Aj Maťov najlepší kamarát Aďo chodí k nám ako domov tak ako kedysi. Príde, pomôže, porozpráva sa. Priznám sa, že je všetko ľahšie aj vďaka folkloristom zo Žita, kde sme s Marekom ako doma. Veľmi ma teší, že okrem lásky k hokeju sa môj mladší syn tiež venuje folklóru ako jeho brat. Hrá štyri roky na flaute.

Viem, že život ide ďalej, vy ste to aspoň naoko - navonok zvládli, pretože máte pre koho žiť ďalej. Avšak čo vám večer, keď zaspávate, pomáha nemyslieť na to zlé, čo sa stalo...
Vždy, keď zaspávam, myslím na všetko vzácne, čo mi život dal. Ďakujem Bohu za to a premýšľam o tom, čo by mohlo byť ďalej. Zlé veci sa stávajú denne, nie sme dokonalí, dakedy sa stanú zlé veci náhodou. Mám dobré kamarátky, ktoré stratili maličké deti ešte v škôlke, vo svete vidím, že je veľa ľudí s naozaj ťažkým osudom. Ja mám v živote šťastie a aj Maťo mal, lebo ho naozaj prežil, ako on chcel. Som šťastná, že som mohla byť dvadsať rokov pri ňom.

To sú silné slová. Také silné ako celá spomienková slávnosť...

Spomienka nebola príliš oficiálna, skôr bola o spontánnom vyjadrení lásky a vďaky - ako inak - spevom. Chcela som poďakovať ľuďom, ktorí boli súčasťou Maťovho bytia, ktorí ho viedli životom, jeho hudobným učiteľom, lebo túto prácu robil s láskou celý život a nemusel ani čakať, kým bude dospelý. Mala byť poďakovaním i vzdaním úcty za všetko dobré, čo vďaka nemu vzniklo v životoch iných ľudí a, samozrejme, aj v jeho živote, vďaka iným. Jarka Malinová z FS Máj prečítala pekný úryvok o význame priateľstva a lásky medzi ľuďmi.

V aute boli v tú tragickú chvíľu tuším dvaja mladí ľudia. Kto bol ten druhý a ako to vlastne bolo?
Boli dvaja. Maťo a Emil boli kamaráti z FS Trnafčan a mali to šťastie, že pracovali na jednej farme. Dva týždne pred nehodou boli spolu na dovolenke v Nemecku a Anglicku. Posledný rok boli spolu denne, Emil veľakrát zostával aj spávať na farme v Maťovej izbe. Ako to bolo, vám, žiaľ, nepoviem ešte ani dnes. Vyšetrovanie stále prebieha, môžem len potvrdiť, že informácie prezentované na verejnosti neboli celkom pravdivé. Nešiel na letných pneumatikách a vôbec nešiel rýchlo. Dokonca o dosť pomalšie ako protiidúce auto. Viac informácií zatiaľ neviem poskytnúť, verím, že sa prípad už čoskoro uzavrie.

V Kostole sv. Gorazda vo Vrbovom bola i smútočná spomienková omša za vášho zosnulého syna...
Ako veriaca pokladám za podstatné úprimnú modlitbu a tá sa dostane tam, kam má, aj keď bude niekto na ceste autom. Samozrejme, ako je to v danej chvíli možné.
Modlitba matky pri hrobe syna...Modlitba matky pri hrobe syna... (Autor: vd)
Čo by ste odkázali všetkým mamám, ktoré prežili svoje deti... Ako to majú zvládať?
Naozaj neviem, čo je správne, ale ďakujte Bohu za to, že ste deti mohli mať pri sebe, aj keby to bol len krátky čas. Veď sa aj hovorí, nie je dôležité, či človek zomrie v utorok alebo v nedeľu. Myslite na ne s láskou celý život, lebo stále sú to vaše deti. A láska nepozná hranice medzi nebom a zemou. Kto trpí, žije príliš minulosťou. Nemôžete nič v živote nahradiť, môžete žiť len skutočnosťou. Ja vždy, keď sa začnem trápiť, spomeniem si na Maťa, ako by sa mu to nepáčilo, a hlavne to, že človek má hľadať šťastie. Kde niečo zanikne, niečo nové vznikne. Môžu sa zrútiť manželstvá, zdravie, majetky, ale to neznamená, že to nemôže znamenať nový začiatok niečoho väčšieho a krajšieho. Človek môže spraviť len jednu správnu vec - žiť život najlepšie, ako v danej chvíli dokáže. Škoda, že niekedy až príliš rozmýšľame, súdime. Ľudia si ľahko vytvárajú obmedzenia. Mali by sme sa viacej usmievať, žiť, milovať a odpúšťať. Hľadať, čo nás spája, nie to, čo nás rozdeľuje. Rodič vždy trpí, je mu ľúto všetkých rozbehnutých projektov, snov svojho syna. Po ťažkej drine mala prísť šťastná budúcnosť s jeho láskou, vysnívanou prácou, s hudbou... V ten večer, ako som už povedala, išiel len na otočku domov po nový notebook. Maťo bol vynikajúci šofér, mal najazdené tisícky kilometrov bez nehody, poznal dokonale cestu, nemal letné pneumatiky, ale zimné... Keď sa má stať, stane sa a vtedy nespravíme nič. Môžeme len ďalej milovať!


Dočítate sa v Piešťanskom týždni číslo 8, ktoré je v predaji od 28. februára.

 

 





Gargo - Krbové a interiér štúdio

Anketa