Piešťanec si uctil zatracovaného kňaza

Sobota 01. 07. 2017 13:00  | Galéria / Rozhovory  | Autor: Viera Dusíková

Na mieste niekdajšieho Teplického cintorína v Piešťanoch umiestnil piešťanský výtvarník Pavol Bratranec svoje dielo s názvom PAS - Pocta Antonovi Srholcovi. Čo umelca inšpirovalo a čo všetko zažil na ceste k realizácii diela, prezradil na odhalení svojho aktuálneho diela.

Pavla Bratranca silne oslovili myšlienky a postoje charizmatického kňaza A. Srholca.

Pavla Bratranca silne oslovili myšlienky a postoje charizmatického kňaza A. Srholca. (Autor: Viera Dusíková)

► Čo vás viedlo k myšlienke uctiť si kňaza Antona Srholca?
Často oceníme človeka, bohužiaľ, až vtedy, keď ho už niet. Aj ja som bližšie Antona Srholca spoznal až po jeho smrti, keď som o ňom zháňal informácie. Vtedy ma veľmi oslovili jeho myšlienky, kultúrny a ľudský prístup k životu a k človeku.

► Ktorá z jeho myšlienok vás oslovila najviac?

Jednoznačne tá, ktorá veľmi krásne vystihuje súčasnosť: „Nebyť viac Slovákom, ale lepším Slovákom.“ A treba tam ešte dodať - hlavne lepším človekom. Všímal si ľudí, tých posledných, nechcených, nevidených, pri ktorých sa tvárime, že tam nie sú. Dvíhal ich zo zeme, podal im pomocnú ruku, vrátil ich späť do života. Bol veľkým vzorom, na ktorý musí byť tento národ hrdý. Ja takých ľudí pokladám za poklad slovenského národa.

► Objekt ste osadili a vyriekli ste túžbu, že veríte v to, že si ľudia k nemu nájdu cestu.
Snahou je tiež pripomenúť ľuďom miesto - Teplický cintorín, kde sa objekt nachádza. Pod ním je tabuľka s ideovou koncepciou diela, takže si môžu prečítať komentár k tomu, čo som tým sledoval, prečo je osadený práve tam. Keď sme spolu s pracovníčkami krajského pamiatkového úradu hľadali miesto, kde poctu Srholcovi umiestniť, navrhli miesto, ktoré sa mi videlo byť naboku od bežného pohybu ľudí. Bolo neviditeľné... Povedali jednu krásnu myšlienku, ktorá ma potom motivovala: „Veď Srholec nepotreboval byť nikomu na očiach.“ Čím ďalej, tým viac som to miesto nasával, dostával ho do seba, a potom som bol veľmi šťastný, že mi k jeho výberu pomohli. Je naozaj úžasné. V rámci korzovania po tejto časti parku sa nám otvoril pohľad aj na krásnu stenu cintorína s nikami, ktorá bola v havarijnom stave. A práve vtedy opäť postupne skrsla dobrá myšlienka, že zrekonštruujem aj toto torzo. Pevne verím, že sa naskytol aj priestor pre otvorenú interpretáciu, keď si tam ľudia nájdu kresťanskú symboliku.

► Čo všetko tomu predchádzalo?
Potreboval som nespočetné množstvo povolení, ale aj s tým sa musí umelec dokázať potýkať. Nakoniec sa mi to podarilo. V jednej z ník sme osadili informačnú tabuľu. S textom mi pomohol riaditeľ Balneologického múzea Vladimír Krupa a s fotografiami Eva Drobná, ktorá mi poskytla archívne snímky cintorína uložené v múzeu. Sú to zábery, ako cintorín vyzeral pred rokom 1976, keď ho odstránili. Aj napriek tomu je to ešte stále pietne miesto. Keď som sa tam pohyboval, videl som zapálené kahance i sviečky na miestach, kde boli predtým pomníky. Preto sme celý priestor umocnili dvomi prvkami, aby naďalej ostal aj pietnym miestom.

► Ak by ste mali vyplniť ostatné výklenky v múre, čo by v nich malo byť, aké tabule?
Nechcel by som z toho robiť výstavnú skriňu, pretože stena je pôvodná a práve nika tam vytvára krásny minimalistický objekt a celková kompozícia s pieskovcovým krížom je úžasná. Dokonca som rozmýšľal, či osadenie aj jednej tabule je vhodné? Ale nakoniec na umocnenie legendy, aby ľudia dostali informáciu v podobe textu, si myslím, že až tak sme to nepokazili. Ale táto tabuľa je už dosť. Nezakrýval by som objekt niečím iným.
V prírodnom prostredí sa v tráve vyníma biely kríž na kovovom podstavci. Slávnostne ho odhalili 12. júna za účasti rodiny Antona Srholca.V prírodnom prostredí sa v tráve vyníma biely kríž na kovovom podstavci. Slávnostne ho odhalili 12. júna za účasti rodiny Antona Srholca. (Autor: Viera Dusíková)
► Opíšme vaše dielo s názvom PAS - Pocta Antonovi Srholcovi.
Objekt pozostáva z iniciál, teda písmen A a S. Je tam biely kríž - ako symbol čistej viery. Optickým prepojením týchto častí sa vytvorí objekt ryby, ktorý je v súčasnosti veľmi populárny. Ľudia si rybu ako starokresťanský symbol napríklad prilepujú aj na sklá áut. Dielo je postavené na kontraste starého zahrdzaveného železa ako symbolu ťažkého života človeka v kontraste s bielym kresťanským symbolom. Aj Srholec často hovorieval o svetle. Takže biely kríž je ako čistá viera, ktorá ho viedla celým životom.

► Aká bola vaša snaha?
Chcel som, aby to ľudí dokázalo osloviť tichým, pokojným, kontemplatívnym dojmom, a som rád, že sa nám pri odhalení podarilo doviesť do Piešťan aj súrodencov kňaza. Mal som pokojný, až dojímavý pocit, ktorý bol umocnený príhovorom Srholcovho brata Michala. Veď celá púť vzniku toho objektu bola strastiplná. Dal som si záležať. Navštívil som osobne rodinu A. Srholca, každému som vysvetľoval, o čo mi ide. Nechcel som, aby sa to dozvedeli iba sprostredkovane.

► S akými reakciami ste sa stretli?
Všade som sa stretol s pozitívnymi ohlasmi. Aj pri realizácii, zváraní, osádzaní, reštaurovaní múru. Všetci, dokonca aj kontrabasista Ján Prievozník, ktorý hral na slávnostnom odhalení, robili všetko bez nároku na honorár. Ako keby boli istým spôsobom poctení, že sa môžu zúčastniť pri tvorbe tejto myšlienky. A to nehovorím preto, že sa chcem nejako chváliť, to mám ako odozvu od nich. Dovoľujem si tvrdiť, že don Antonio tam v ten pondelok s nami naozaj bol. I keď si deň jeho narodenia uctievali na mnohých miestach, zastavil sa aj pri nás, pri tom slávnostnom odhalení. Takto som to cítil. Skutočne to bola nádherná cesta. Ja som sa s ním nikdy nestretol, i keď istým spôsobom som tam videl môjho deda. Ale v Srholcovi bol istý jánošíkovský moment, aj keď to nie je tak, Jánošík bol zbojník. Do Srholca sa neustále navážali a nenechajú ho na pokoji ani po smrti. Na vernisáži sa ma Kornel Duffek pýtal, čo bude, ak ten objekt postriekajú sprejeri. Odpovedal som mu: „Veď aj do Srholca neustále kopali a opierali sa do neho.“ Teraz vytiahli, že bol členom štátnej bezpečnosti. Pre mňa to nebolo splnenie si nejakého výtvarného sna, bola to obrovská škola, bola to cesta, na ktorej som sa veľmi veľa naučil, a som rád, že som mal to šťastie byť súčasťou všetkého.

► Piešťanskej verejnosti ste známy tým, že ste pred rokmi inštalovali pred kinom Fontána veľké červené krikľavé „hovienko“. Prečo?
Bola to kritická reflexia. Piešťany by nemali zabíjať v sebe potenciál, ktorý tu je a bol. Či už to bola napríklad Socha piešťanských parkov, kde sa na prelome v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch vytvoril polymúzický priestor. Vystavovali tu osobnosti z celého sveta, park sa stal centrom súčasného sochárstva. Myslím si, že keď sa vytvorí kvalitný tím ľudí, ktorí by chceli opäť niečo podobné vytvoriť a dá sa im priestor... Piešťany by mali byť kultúrnou perlou Slovenska. Potenciál tu je, ale keď sa budeme o ňom iba rozprávať, nepretaví sa do činov. A ja keď kritizujem, snažím sa začať od seba. A tá moja socha? No... to bola istá dávka recesie. Akú reakciu som mal? Vtáčiky mi moje dielo zobali, lebo bolo z polystyrénu. (Smiech) Ale aj tam sa dá vidieť určitá súvislosť. Keď naše domy zatepľujeme a vtáčiky zateplenie vyzobávajú, šablónami kreslíme výstražných dravcov na fasády, to je až smiešne. A nie vždy polystyrénové zateplenie dopadne najšťastnejšie, už nehovoriac o rôznych farebných tonáciách. Takže aj tu by som bol opatrný a videl by som istú paralelu i v tejto súvislosti.





Regal Burger
Lekáreň Regia

Anketa