Na slovíčko, pán kapelník, ako sa darí Borovienke?
Keď sa povie Borovienka, väčšina ľudí si predstaví chlapov v bielo-čiernych kostýmoch, s čiernymi klobúkmi, na nich výrazné biele perá. Sú jednoducho nezameniteľní. Na svojom konte má Borovienka už pätnásť hudobných nosičov. Ten posledný nesie názov podľa ústrednej pesničky – Poďme chlapci zvesela. Okrem slovenských a chorvátskych ľudoviek sú na ňom aj vlastné skladby Borovienky. Ikonou kapely je Štefan Slabý z Vrbového. Chlapisko, ktorý nielen spieva a hrá na trúbke, ale venuje sa i rezbárstvu. A ak by ste chceli založiť chmeľnicu, skúsenejšieho odborníka na okolí ťažko nájdete. O čom sme sa sa s kapelníkom Borovienky bavili? Predsa o muzike!
► Kedy vznikol nápad a kto vytvoril imidž Borovienky? Koľko kostýmov ste už doslova „zodrali“?
Po piatich rokoch hrania sme boli donútení niečo urobiť s oblekmi. Tak sme si vybrali piešťanský vzor, dali sme mu tmavú farbu, aby sa tak nefúľal, a krajčírka Vierka Černová, ktorá nám šije kroje, vybrala látku, ktorá vydrží viac ako montérky. Klobúky sú také, ako má čestná stráž prezidenta Slovenskej republiky, perá sú zo pštrosa.
► Ste kapelníkom jednej z najznámejších dychových kapiel v regióne. Čo to od človeka chce?
Nedá sa o nás povedať, že sme dychovka. My si hovoríme, že sme ľudová kapela, ktorá používa husle, prípadne iné hudobné nástroje. Každý člen musí mať rád muziku, inak by sa to ani nedalo robiť. Lebo rôzne duá či triá podstatne viac zarábajú ako my, pritom si pesničky stiahnu z internetu. Každý člen musí pracovať pre celok – od kapelníka až po bubeníka.
► Koľko vystúpení ročne absolvuje Borovienka a kde všade – najďalej vás ľudia vítali a pri vašej hudbe tancovali?
V minulom roku sme absolvovali 56 vystúpení po celom Slovensku. Nájde sa aj zahraničie, vystupovali sme napríklad v Česku, Poľsku, Rakúsku, Chorvátsku či v Srbsku. Najďalej sme boli v Nórsku. Tento rok máme namierené do Švajčiarska.
► Sledovala som vás viackrát nielen v Krakovanoch, ale aj vo Vrbovom či v iných obciach regiónu. Ktoré sú takzvané notorické akcie, na ktorých vás ľudia môžu uvidieť? A prečo ich stále „beriete“?
Muzikant je na to, aby hral. A hrá tam, kde ho chcú. Počas nášho pôsobenia sme si našli kopu priateľov a od nich sa to všetko odvíja. Napríklad Terchovské slávnosti sme absolvovali osemnásťkrát a stále sa na ne tešíme. Je tam skvelá atmosféra a folkloristi sa vedia baviť.
► Pripadáte mi ako profesionáli, pritom zrejme každý z vás, predpokladám, má svoju prácu. Aké rôzne remeslá, činnosti, zamestnania sa vo vašej kapele vyskytujú?
Čo sa týka muziky, len jeden z nás je profesionálom. Ja som spevák, hrám na trúbke a v práci sa venujem výstavbe chmeľníc. Náš ďalší trubkár Milan Búlik je vedúci skladu. Trombonista Branislav Galbavý je štátnym zamestnancom v oblasti energetiky. Jozef Žažo, klarinetista a saxofonista, hrá vo vojenskej dychovke. Na klávesových nástrojoch a harmonike hrá podnikateľ Michal Sedlák. Máme aj predajcu hudobných nástrojov, ním je gitarista Marián Marko, ktorý hrá aj na ukulele. Basový gitarista Jozef Gregorovič vyrába pružiny, na bicích hrá automechanik Milan Košťál a slák huslí ťahá študent Adam Vokoš.
► Ste v rámci kapely nejako rodinne spätí?
Kedysi Borovienka bola rodinná kapela, hrali v nej piati s meno Slabý a Jozef Orich.
► Ako sa formovala kedysi Borovienka a kto jej dal okrem vás taký ten „šmrnc“ kapely, ktorú ľudia chcú nielen na zábavách a tancovačkách, ale aj na svadbách či pri chvíľach piety počas pohrebu?
Hrával som vo viacerých kapelách, ale v Borovienke to išlo akosi samo od seba. Bolo to také asi preto, že sme nič neočakávali a hrali sme iba pre radosť. Postupne sa nabaľovali hrania až do takej miery, že to začalo uberať osobný čas a niektorí to vzdali. Akurát, čo bolo ťažšie, zahrať si na folklórnych slávnostiach. Folkloristi tvrdili, že trúbky nepatria do folklóru. Potešilo nás, že sme v roku 2014 dostali cenu za vokálno-inštrumentálnu interpretáciu na celoštátnej súťaži v Liptovskom Mikuláši, kde sme sprevádzali tanečnú skupinu Lusk z Krakovian. Potešilo nás to o to viac, že tam účinkovali dobré folklórne kapely. Teší nás, že dnes už aj Lúčnica používa trúbky. Najradšej hrávame koncerty, zábavy a svadby. Trikrát sme hrali na pohrebe kamarátom. Kamaráti, radšej neumierajte! Je to ťažké hranie…
► Ktorú pieseň by ste označili ako „number 1“ a prečo? A ktorá skladba z vášho repertoáru by sa dala nazvať hymna Borovienky?
Nedá sa povedať, ktorá je top. Snažíme sa vyberať čo najstaršie ľudové piesne, a preto máme iný repertoár ako druhé kapely. Rád hrávam z hudobnej zbierky Štefana Antona Pyšného, ktorý pôsobil vo Vrbovom. A pesničku Borovienka borová z tejto zbierky hrávame ako poslednú na koncertoch, pretože bola prvá, ktorú sme nacvičili.
► Máte po boku svojich hudobníkov, ale i manželku Milku, ktorá sa stará nielen o vaše domáce šťastie, prípadne plný žalúdok či vypleté hriadky mrkvy, ale aj o prezentáciu kapely. Ako vnímate jej pomoc?
Manželka sa stará o propagáciu, vybavuje koncerty a podobne. Ale záhrada je moja robota.
► Dá sa so slovenskou dychovkou urobiť dieru do sveta? Do akého a kam?
Myslím si, že sa dá. Ako príklad uvediem Drietomanku, ktorá je veľmi dobrá, často hráva aj v zahraničí – v Česku či v Rakúsku… je ale treba veľa trénovať.
► Ste aj rezbárom, kde všade sú vaše drevorezby?
Rezbárstvo ma baví. Spolu s mojím bratom Ernestom Slabým zo Šterús som sa podieľal na výrobe sôch do najväčšieho betlehema na Slovensku. Je každoročne inštalovaný počas vianočných trhov v Novom Meste nad Váhom. Tento betlehem získal aj certifikát. Robil som do neho päť postáv. Ďalšie drevorezby máme napríklad v Krakovanoch, kde je 3,5 metra vysoký medveď, v Dubovanoch stojí svätý Michal. Teraz dorábame Mórica Beňovského, ktorý má výšku tri metre. Objednal ho ešte bývalý primátor Vrbového, Ivan Borovský, len sme nemali vhodné drevo. Socha je už takmer hotová, momentálne na nej robíme povrchové úpravy.
► Predstavte nám vaše posledné cédečko. Máte tam aj skladby, ktoré sa možno vymykajú zo slovenského repertoáru. Aké sú to skladby a prečo práve ony?
Na poslednom pätnástom cédečku je 14 piesní, nájdete tam aj dve chorvátske ľudovky. Zaradili sme ich tam preto, lebo každý rok chodíme koncertovať do Chorvátska. Sú na ňom aj naše autorské pesničky.
► Kto vám zvyčajne robí aranžmány?
Robíme si ich sami, podieľame sa na nich viacerí. Na poslednom hudobnom nosiči sme aranžmány robili traja. Osobne by som zvýraznil podiel Mariána Marka, ktorý prispel aj vlastnou tvorbou.
► Ak zhodnotíte činnosť Borovienky z pohľadu rokov, čo by ste jej zaželali? Čo by ste si priali vy?
Borovienku sme založili v Lančári v roku 1993. Keď sa zamyslím nad cestou, ktorú kapela prešla, spomeniem si na všetkých muzikantov, ktorí v nej hrali a prispeli k jej dobrému menu. Spomínam si aj na fanúšikov a veselé zážitky, čo sme zažili. Od roku 1993 je dlhá cesta, ale na bilancovanie sa ešte nechystám. Mám radosť z toho, že na koncerty v blízkom okolí chodí s nami aj jedenásťročný Danko Snoha, ktorý je už teraz dobrým harmonikárom. Pozná celý náš repertoár.
► Je to zrejme dobrý prísľub pre Borovienku do budúcnosti…
Ľudová pieseň by mala prežiť, aj dobré kapely. Chcel by som, aby sa vrátil do muziky kumšt, aby muzikanti opäť hrali naživo a ľudia znovu tlieskali tým, čo si to zaslúžia.
Dočítate sa v Piešťanskom týždni číslo 10, ktoré je v predaji od 14. marca.
