Lukáš Lacko sa pomaly vracia na stratené pozície

V minulej sezóne ho však prenasledovali choroby a zranenia, preto sa v rebríčku prepadol až do štvrtej stovky. Po turnaji v Halle však poskočil s 347 bodmi už na 206. miesto.
Máte síce iba 21 rokov, no v profitenise nie ste žiadnym nováčikom. Kedy ste sa ním začali živiť?
– Mužské turnaje som začal hrávať ako sedemnásťročný. Prvý rok sa mi podarilo uhrať len zopár bodov, v ďalšej sezóne som sa už prepracoval do piatej svetovej stovky, o rok neskôr som bol na dvestej pozícii a ako dvadsaťročný som figuroval už na 133. mieste.
Postup to bol parádny, no vlani namiesto ďalšieho napredovania nastal pokles. Prečo?
– Dôvodov bolo viac. Trápili ma zranenia, a navyše som si príliš nerozumel s trénerom Martincom. Boli sme už dlho spolu, preto som potreboval zmenu. Po sezóne som sa vrátil k Matejovi Liptákovi, ktorý ma trénoval už predtým. Čo sa týka môjho poklesu v rebríčku, pre časté zranenia som málo hrával, a preto som postupne strácal body nahrané v predchádzajúcej sezóne. Tento rok som začínal z tristodvadsiatej pozície. Teraz však stúpam hore.
Zdá sa, že z najhoršieho ste už vonku. Zdravie vás poslúcha a rýchlo postupujete aj v rebríčku ATP. Rátate s tým, že pôjdete ešte vyššie?
– Snom každého tenistu je byť čo najvyššie. Aj ja by som bol najradšej, keby som bol v prvej stovke. Hádam sa mi to raz podarí. V tejto sezóne som sa zlepšil aj po psychickej stránke. Lepšie zvládam náročné a zlomové momenty. Práve to mi chýbalo. Keďže vlani som toho veľa neuhral, nemusím obhajovať žiadne body, takže mi teraz ľahšie pribúdaju. Na rozdiel od minulého roka je však iné bodovanie, preto postupujem pomalšie, ako by to bolo pri pôvodnom. Navyše, spočiatku som sa rozohrával na menších turnajoch, až potom som si zahral na challengeri a v Záhrebe aj na turnaji ATP.
Akú máte zatiaľ v tomto roku zápasovú bilanciu?
– Celkom dobrú, na svojom konte mám prvenstvá na turnajoch v Glasgowe, Záhrebe, Moskve, Ťumeni a vo Fergane. Pribudlo mi už 241 bodov. Pre porovnanie, za celý minulý rok som ich uhral iba sto.
Po úspechoch v Rusku vás vyhlásili za hráča ITF mesiaca apríl. Zvýšilo to vaše sebavedomie?
– Asi áno, veď odvtedy som vyhral challengerový turnaj v uzbeckej Fergane a v juhokórejskom Busane som sa dostal do štvrťfinále. No a minulý týždeň som si v Halle po prvý raz zahral aj na hlavnom okruhu ATP Tour.
Špecifickou súťažou je Davisov pohár družstiev. V ňom nehrá tenista len za seba, ale aj za svoju vlasť. Vy máte na konte už desať zápasov s bilanciu štyri výhry a šesť prehier. V tejto tímovej súťaži však tiež nie ste nováčikom. Kde ste debutovali?
– Bolo to pred tromi rokmi v Čile, kde som si pri svojej premiére pripísal na konto víťazstvo v dvojhre nad Garciom a vo štvorhre sme prehrali s olympijskými víťazmi, Gonzalesom s Masuom 1:3 na sety. V DC však hrávam zväčša iba dvojhru a v nej obyčajne štvor- alebo päťsetové zápasy. Škoda, že v nich zväčša ťahám za kratší koniec…
Napriek tomu ste v našom daviscupovom mužstve rekordérom. Prezraďte čitateľom akým.
– Proti Gruzínsku som hral zápas s Labadzem štyri hodiny a 44 minút. V DC to bolo od zavedenia tajbrejku historicky najdlhšie stretnutie.
Dominika Cibulková sa dostala k tenisu tiež vďaka vášmu otcovi. Tá sa už prepracovala na 14. pozíciu v ženskom rebríčku WTA. Bývali ste na jednom sídlisku, chodili do tej istej školy. Zahrali ste si s ňou niekedy?
– Nie, pretože je o čosi mladšia a skoro odišla do Bratislavy. Ženský tenis sa však s mužským ťažko porovnáva. Domča je super dievča, bojovníčka na pohľadanie. Hoci je postavou malá, má rýchle nohy a je veľmi obratná. V Paríži dosiahla super výsledok.
Vráťme sa teraz k vašim tenisovým začiatkom. Váš otec sa počas aktívnej činnosti presadil ako nohejbalista. Nechceli ste aj vy pokračovať v jeho šľapajach?
– S otcom som si síce párkrát nohejbal zahral, no nebol to šport pre mňa. Viac ma bavil hokej, kde som za prípravku odohral dva zápasy, a tenis, s ktorým som začínal ako šesťročný.
Kedy ste sa definitívne rozhodli pre biely šport?
– Mal som asi deväť rokov, keď som začal hrávať na turnajoch Hľadáme tenisových olympionikov. Vtedy ich bolo asi deväť za rok.
Spomínate si, kto bol vaším prvým trénerom?
– V prípravke sa ma ujal Ivo Doležálek, neskôr ma trénoval Tibor Macko i jeho syn, ďalej Ivo Uram a Roman Lobotka. Ako 16-ročný som však odišiel do Národného tenisového centra v Bratislave, kde som dodnes.
Patríte medzi tých piešťanských tenistov, ktorí boli úspešní už v žiackych kategóriách…
– V kategórii do 12 rokov som bol na majstrovstvách Slovenska dvakrát druhý, v kategórii do 14 rokov som sa stal majstrom v hale i na otvorených dvorcoch. V dorasteneckom veku som už na domácich šampionátoch nehrával, no medzi mužmi som skončil v dvojhre druhý.
Veľmi skoro ste sa začali presadzovať aj na medzinárodnej scéne…
– To je pravda. V kategórii do 14 rokov som bol druhý v Európe, keď som vo finálovom zápase po trojsetovom boji prehral v San Reme so Srbom Djokovičom. V družstvách som sa stal spolu s Miklušičákom a Kamilom Čapkovičom majstrom Európy. V družstve do 18 rokov, ktoré získalo strieborné medaily, som už bol tímovou jednotkou. V súťaži jednotlivcov som získal bronzovú medailu. Potom som začal hrávať juniorské ITF turnaje.
Spomínate Novaka Djokoviča, no ten už dnes patrí medzi absolútnu svetovú špičku, ba už bol aj na čele svetového mužského rebríčka. Vy ste to zatiaľ najvyššie dotiahli len do druhej svetovej stovky. V čom je rozdiel medzi vami a Djokovičom?
– On začal napredovať oveľa rýchlejšie než ja a skôr sa dostal na vyššie miesta v rebríčku ATP. Keď je hráč vysoko v rebríčku, na významnejších turnajoch nemusí hrať kvalifikáciu. Obyčajne býva aj nasadený, preto sa mu získavajú body ľahšie.
Najviac bodov sa dá uhrať na gradslamových turnajoch, no vy ste doteraz hrali len na jednom – Australian Open. Nedalo sa aj viac?
– Keď nemá hráč dostatok rebríčkových bodov, nemôže sa dostať do hlavnej súťaže priamo, ale musí hrať náročnú kvalifikáciu. To je aj môj prípad. Ja som sa prebojoval do hlavnej súťaže zatiaľ iba raz – v spomínanej Austrálii. No po náročnej kvalifikácii som vypadol hneď v prvom kole. Kvalifikáciu som si zahral aj vo Wimbledone, no tam som prehral už v prvom kole.
Pre slabší „renking" ste sa v Paríži nedostali ani do kvalifikácie. Najbližším gradslamovým turnajom bude Wimbledon. Myslíte si, že dovtedy postúpite v rebríčku tak vysoko, že si budete môcť zahrať aspoň v kvalifikácii?
– Verím, že sa mi to podarí. V tomto roku som síce bol v rebríčku až na 359. mieste, no pred turnajom v Halle som s 327 bodmi poskočil už na 217. pozíciu. Hoci som doma vyrastal na antuke, mám radšej rýchle povrchy, či už betón, alebo trávu.
O pravdivosti svojich slov presvedčil Lukáš aj na minulotýždňovom turnaji na tráve v Halle, kde sa zišla výborná konkurencia. Lukáš sa napokon dostal vďaka odhláseniu turnajovej jednotky, Švajčiara Rogera Federera, a žrebu ako zdolaný finalista kvalifikácie do hlavnej súťaže. Po výhre nad Izraelčanom Levim dostal do druhého kola, v ktorom podľahol Nemcovi Andreasovi Beckovi.