K. Duffek: Kvitnúcim kaktusom som neodolal, pestujem ich už 66 rokov

► Vy ste sa do kaktusov zamilovali na piešťanskom rínku. Kedy to bolo a za akých okolností?
Pestovateľské gény sa u mňa prejavili už v útlej mladosti. Keď si to všimli rodičia, pridelili mi v záhrade kúsok pôdy, aby som sa tam mohol realizovať. Mal som vtedy sotva päť rokov. Dodnes si pamätám, aký úžas vo mne vyvolalo, keď som zasadil zrnko kukurice, ktoré sa onedlho predralo pôdou a objavilo sa ako malý klíček. Netrvalo dlho a svojím vzrastom ma vysoko prevýšilo. Hovorím o tom preto, aby som priblížil svoje pocity, keď som niekedy v roku 1950 zazrel u jednej tetušky na starom rínku – na dnešnom Námestí slobody – kaktus v podobe tenkých svetlozelených stoniek, na ktorých kraľovali jasné svetločervené kvety. Nemohol som tej kráse odolať. Vôbec som vtedy netušil, že práve nastupujem na dlhú anabázu pestovania kaktusov, ktorá sa doteraz neskončila.

► Vedeli ste, aký druh kaktusu kupujete?
Vtedy som o tom nemal ani poňatia. Až hodne neskôr som sa dočítal v odbornej literatúre, že to bol Chamaecereus silvestrii. Tento druh bol potom pričlenený k rodu Lobivia a momentálne figuruje pod názvom Lobivia silvestrii. Netušil som ani, že latinské slovo silvestrii naznačuje, že ide o druh žijúci v lesoch. To znamená, že vyžadoval polotieň a ja v dobrej viere, že kaktusy potrebujú plné slnko, som ho nakoniec utrápil. Ešte dnes mám z toho výčitky svedomia. Našťastie, tento neúspech ma neodradil, skôr naopak – chcel som sám sebe dokázať, že viem pestovať kaktusy.

► Ako ste v tých časoch získavali ďalšie rastliny do vašej zbierky?
Nebolo to vôbec jednoduché, v kvetinárstvach sa nepredávali. Vo svojom okolí som sa stretával iba s niekoľkými zľudovenými druhmi. Jedným z nich bol známy guľovitý echinopsis – ježko – s veľkými bielymi kvetmi, ktoré sa otvárali v noci. Bohato odnožoval, takže sa veľmi jednoducho dal rozmnožovať. Ďalej sa pestovali rôzne hybridy rodu epicactus, obľúbené pre svoje veľké červené alebo biele kvety. No a ešte tieňomilné schlumbergery. Ide o známy vianočný kaktus. Veľká šanca sa mi naskytla, keď ma teta pozvala na prázdniny do Prahy. Bolo to v roku 1952. Pamätám si, že v kníhkupectvách boli vyložené fotografie českého básnika Fráňu Šrámka s čiernou páskou. Pri potulkách stovežatou som objavil na Národní tříde malý obchod s kaktusmi a sukulentmi. Zastavoval som sa tam potom každý deň a domov som sa vrátil s utešenou kolekciou drobných semenáčikov. Druhý väčší „záťah“ som mal v roku 1965 v Drážďanoch. Pôvodné zameranie niekoľkodňovej cesty bolo čisto kultúrne – navštíviť obnovený Zwinger a ďalšie pamätihodnosti tohto ťažko skúšaného mesta. Zrazu som sa tam ocitol pred výkladom, v ktorom boli vystavené také druhy kaktusov, aké som dovtedy videl iba v knihách. Kúpil som tam vyše dvadsať druhov maličkých rastlín, ktoré boli v črepoch iba o čosi väčších ako náprstok. Bol medzi nimi aj Cephalocereus senilis, známy stĺpovitý kaktus s dlhými bielymi vlasmi, nazývaný starček. Keď na hraniciach prišiel do kupé colník a pýtal sa, čo som si kúpil v zahraničí, nič netušiac som mu ukázal svoje drobčeky. Zmenil výraz tváre a opýtal sa, či mám potvrdenie od fytopatológa. Nič také som nemal. Colník mi potom z úradnej moci oznámil, že v tom prípade kaktusy nemôžem doviezť do ČSSR. Keď však videl môj zúfalý výraz tváre, po chvíľke pozdravil a odišiel. Mal som šťastie – narazil som na slušného človeka bez sklonov k byrokratickému šikanovaniu. Niektoré z tých prepašovaných rastlín sú v mojej zbierke dodnes. V osemdesiatych rokoch som už mal vybudované kontakty s viacerými českými kaktusármi, kde malo pestovanie týchto „otřnených“ rastlín staré tradície, a mohol som si zadovážiť všetko, čo som len chcel.

► Ešte stále rozširujete svoju kolekciu?
Už viac rokov držím počet kaktusov na čísle 300. Zatiaľ to ešte zvládam. Posledných desať rokov sa snažím vyhýbať nakupovaniu. Semenáčiky nachádzam pri starých kvitnúcich rastlinách, takže mám postarané o dorast z vlastných zdrojov.

► Nevidím u vás žiadny skleník…
Áno, som netypickým pestovateľom kaktusov. Vždy som ich mal od jari do jesene pod holým nebom. Nevýhodou je, že ich na zimu musím prenášať do pivnice, čo je pri takom množstve dosť náročná práca. Prenášanie trvá asi týždeň, pokiaľ to neurýchlia okolnosti. Na jeseň ich neohrozujú ani tak mrazy ako vytrvalé dažde, ktoré so znížením teploty môžu vyvolať zahnívanie. Istou nevýhodou open-air je tiež to, že sa týmto spôsobom nedajú pestovať všetky
kaktusy. Postupne som si vytypoval niektoré rody, ktorým sa, naopak, vonku darí viac ako v skleníku. Majú silnejšie ostne, sú na pohľad sviežejšie a bohatšie kvitnú. Najviac sa mi osvedčili parodie. Tento rod bol pomenovaný na počesť argentínskeho botanika Dominga Parodiho. Je ich okolo sto druhov. Žlté, oranžové a červené kvety rôznych odtieňov vyrastajú z temena rastliny. Usilovne kvitnú celé leto. Spočiatku som si nevedel vysvetliť, prečo ich mám krajšie ako tie v skleníku, dokonca i v botanických záhradách. Nakoniec som sa dočítal, že milujú čerstvý vzduch. A toho sa im v skleníku nedostáva. Pestujem však i mamilárie, lobívie, echinofossulocactusy, gymnocalyciá či thelocactusy. Neodolal som ani vznešeným astrophytom, ktoré sú však chúlostivé na plné slnko a na zamokrenie, preto majú v lete stanovište pod prístreškom. Najznámejší druh z nich dostal prezývku „biskupská čiapka“.

► Koľko literatúry treba naštudovať, aby bol človek úspešným kaktusárom?
Na získanie základných vedomostí stačí aj jedna dobrá príručka. Snom každého zanieteného kaktusára mojej generácie však bolo šesťdielne kompendium Die Cactaceae nemeckého botanika Kurta Backeberga, ktoré začalo vychádzať v roku 1958. Dlho mi trvalo, kým sa mi podarilo k nemu dostať. Po polstoročí je už tento knižný monument v niektorých ohľadoch prekonaný, pretože sa urobili dosť podstatné zmeny v systematike kaktusov, ale stále zostáva akousi kaktusárskou bibliou. Dnes je k dispozícii množstvo atlasov a takmer každý väčší rod má svoju monografiu. Okrem toho majú slovenskí aj českí kaktusári svoj časopis.

► V Piešťanoch dlhé roky vyvíja činnosť veľmi aktívny kaktusársky klub. Aj vy ste členom tohto klubu?
Nie, nie som v klube. Nemohol som stíhať všetko. Kedysi som však chodil na ich predajné výstavy a čo-to som si u nich aj kúpil. Sú to veľmi sympatickí ľudia a som rád, že máme kaktusársky klub v Piešťanoch. V posledných rokoch som sa, žiaľ, ani na ich výstavy nedostal, lebo sa kryjú s otváraním letnej kúpeľnej sezóny, kde som mával tlmočnícke povinnosti. So svojimi kaktusmi sa nezúčastňujem ani žiadnych súťaží. Nemám v tomto smere žiadne ambície. Kaktusy sú moje privatissimo.

► Mnohí starí skúsení včelári v regióne majú hlavu v smútku, že nedokázali za celý život vychovať potomstvo, ktoré by po nich prevzalo maringotky s úľmi, včelstvá. Ako je to s vami, koho ste do tajov kaktusárčenia zaučili?
Ani jedna z mojich dcér neprejavila hlbší záujem o kaktusárstvo. Zastavia sa pri nich, keď sú zakvitnuté – a to je všetko. Nezazlievam im to, i keď je mi ľúto, že tie kaktusy – vzhľadom na môj vek – nemajú bohvieakú perspektívu.

► Ste majstrom pera, milujete prírodu, napísali ste množstvo článkov o vtáctve Sĺňavy, doma máte veľkú odbornú knižnicu, ale venujete sa aj tradičnej ľudovej kultúre. Ak sa nemýlim, ste chodiacou kronikou Piešťan, kde stále nachádzate čas?
Na veci, ktoré ma zaujímajú, si vždy nájdem čas, aj na úkor dovolenky. Navyše som typ, pre ktorého je vypekanie sa pri mori trestom. Kaktusy mi dodávajú viac energie, než do nich vkladám. Niekedy je s nimi dosť práce, ale pohľad na množstvo kvitnúcich kaktusov s dizajnérsky vymodelovanými ostňami je pre mňa mimoriadne pôsobivý a vždy ma privádza k premýšľaniu o bezhraničnej fantázii prírody.

Dočítate sa v Piešťanskom týždni číslo 34, ktoré je v predaji od 23. augusta.