Jediný Slovák v nohejbalovej sieni slávy

Šport
5. mája 2010, 11:30
Autor:Miroslav Béreš

PIEŠŤANY – Na Slovensku žije niekoľko ľudí, ktorí sa športovými výkonmi zaradili medzi slovenské legendy. Jednou z nich je aj Piešťanec Miloš Fabián (75), ktorý počas päťdesiatpäťročnej nohejbalovej kariéry získal približne sedemdesiat medailí.

Ako ste sa dostali k nohejbalu?
– Dostal som sa k nemu ako štrnásťročný chlapec. Bolo to v čase, keď sa moja rodina presťahovala z Dolného Kubína do Piešťan. Vo svojej triede som sa zoznámil s chlapcami, ktorí trénovali vodné pólo. Začal som plávať na kúpalisku Eva, kde som videl hrať nohejbalistov. Pridal som sa k nim a vďaka mojim futbalovým schopnostiam som si získal ich priazeň a nohejbal sa mi veľmi zapáčil.
Venovali ste sa teda aj iným športom?
– Áno. Počas mojej plaveckej kariéry som taktiež dosiahol pekné výsledky. Ako dorastenec som sa stal majstrom Československa v štafetovom závode štyrikrát sto metrov, kde som plával motýlik. Vodné pólo a plávanie som však postupne zanechal a začal som sa naplno venovať nohejbalu.
Mali ste možnosť sledovať vývoj nohejbalu už od jeho počiatkov… Aké boli?
– Bol som pri zrode Slovenského nohejbalového zväzu, ktorý vznikol v roku 1974. Keďže zo Slovenska boli iba dva tímy, teda Piešťany a Martin, spojili sme sa s českým zväzom a vznikla Slovensko-moravská liga.
Ktoré najvýraznejšie úspechy ste dosiahli počas vašej kariéry?
– Najprv sme z troch ročníkov Moravsko-slovenskej ligy vyhrali dva. Potom sme Slovenskú ligu vyhrávali až do roku 1982. Ak sme náhodou prehrali zápas, súper bol taký šťastný, ako keby práve objavil Ameriku. Poraziť Piešťany bola veľká udalosť. Dnes Slovensku vládnu Košičania a od roku 1986 Piešťanci nezískali žiadnu medailu až do roku 2009, keď sme získali bronz. Vychoval som však majstrov sveta.
Aký to bol pocit neustále vyhrávať?
– Pravdu povediac, nebavilo ma to. Preto som v roku 1973 odišiel na hosťovanie do Slávie Kroměříž, kde sme prerušili pražskú nadvládu a skončili sme na piatom mieste, čím sme sa postarali o veľký šok.
Čím ste upútali divákov?
– Raz za mnou prišiel redaktor a pýtal sa ma na úder, ktorý som pomenoval háčik. Spočíva v tom, že lopta preskočí sieť, hráč musí vyskočiť, zasunúť loptu do siete a bez dotyku sa vrátiť späť na svoju polovičku. Vtedy o mne písali ako o „Legende nad sieťou“.
Ktoré krajiny ste počas kariéry navštívili?
– Najprv Česko, neskôr ako tréner a funkcionár Nemecko, Švajčiarsko, Rumunsko a Maďarsko. Najcennejšie sú však dva výjazdy do Brazílie, kde ľudia športom žijú a zabávajú sa.
Ako je na tom Slovensko v porovnaní s Českou republikou?
– V Česku je registrovaných päťtisíc hráčov a desaťtisíc amatérov. Na Slovensku momentálne existuje do dvesto hráčov. Česi v roku 2005 založili Sieň slávy československého nohejbalu. Ja som mal tú česť, že ma v prvom ročníku vybrali do siene slávy. S ľútosťou môžem povedať, že dodnes neexistuje žiadny Slovák, ktorý by bol medzi nami.
Aké sú v súčasnosti podmienky pre rozvoj nohejbalu na Slovensku?
– Budúcnosť nevidím ružovo, pretože 95 percent športov sa dostalo na okraj záujmu. Na vine je najmä mládež, ktorá je lenivá. Mladí majú odlišné záujmy, nemajú fyzickú kondíciu a počítač s internetom im kradne veľa času.
Ako vidíte budúcnosť nohejbalu?
– Pokiaľ sa nezmení trend financovania športu, tak bude upadať. Od mesta sme naposledy dostali 600 eur ročne. Keď si zoberieme, že jedna cesta do Košíc nás stojí dvesto eur, nastáva kríza. Peniaze sú však pre mňa problémom číslo dva. V prvom rade potrebujeme hráčov.

Vizitka: