Miriam Bartovicová ešte vyhráva svetové súťaže v obrovskom slalome

Nanešťastie, v závere zimy utrpela na Chopku ťažké zranenie – špirálovú zlomeninu nohy. Operovali ju v Banskej Bystrici. Doliečovala sa v Piešťanoch. Zhodou okolností prišla do kúpeľného mesta, kde jej otec Anton Cuninka naprojektoval hotel Magnólia.

Náhod bolo viac. V Piešťanoch sa mladučká Miriam spoznala so šoférom mikrobusu, ktorý odvážal ubytovaných športovcov zo Slovana na procedúry do kúpeľov. Piešťanec Ľudovít Bartovic si Miriam všimol a bol by ju aj na rukách nosil hore točitými schodmi po červenom koberci. O nejaký čas naozaj kráčali po koberci – ale svadobnom. A tak sa dvanásťnásobná majsterka ČSSR v zjazdovom lyžovaní ocitla v našom meste.
Babička – štíhla a svižná zjazdárka – ešte stále lyžuje. Rada si vybehne hoci aj do Kálnice, veď tohtoročná zima jej celoživotnej láske, zjazdovému lyžovaniu, priala až do začiatku marca.
„Prvé lyže som dostala ako trojročná v Liptovskom Mikuláši, kde sme bývali. Moja mama Gabriela sa lyžovať vedela, ale lyže mi dal otec, ktorý na nich ani nevedel poriadne stáť. Pochádzal z Dolných Lovčíc od Trnavy. On ma k športu cieľavedome viedol,“ povedala M. Bartovicová.
„Učila som sa nie na somárskej lúčke ako dnešné deti, ale na veľkej zasneženej kope hliny vedľa nášho činžiaka, pretože tam stavali bytovku. Keď mi to ako-tak išlo, šli sme na Chopok. Bolo to dosť perné, lebo keď som začala chodiť do školy, jediným voľným dňom bola nedeľa. Ostatné decká si pospali a ja som mala budíček o šiestej. O ôsmej sme boli na lanovke.
Ale autobus chodil len po demänovské jaskyne, takže celú dolinu sme museli šliapať pešo. Často v snehu po pás. Ruksak, lyže na pleciach, všetko som si musela nosiť sama. Otec ma drezúroval odmalička. Žiadne argumenty mi nepomáhali. Mal klapky na ušiach, očiach. Bol tvrdý. Ale keď sa začali dostavovať prvé výsledky, už to bolo iné,“ zaspomínala si Piešťanka.

Prvé preteky zažila vo Vrátnej doline. Ešte stále funguje Jánošíkova valaštička, ktorú vtedy Cuninková ako malá školáčka suverénne vyhrala, pričom súperila aj s chlapcami, pretože sú to spoločné preteky dievčat i chlapcov. „Víťazstvo bolo pre mňa pozitívnym impulzom. Uvedomila som si, že tá drina sa oplatí. A tak som pristala aj na drezúru,“ smiala sa M. Bartovicová.
Jej domovským oddielom bolo Dynamo Nízke Tatry. „Výhodou bolo, že som trénovala ako jediné dievča medzi chalanmi, takže som sa musela veľmi snažiť jazdiť zarovno s nimi. V tom čase sme mali špeciálny slalom, obrovský slalom a zjazd. Potom sa to spočítalo a bola z toho kombinácia. Špeciálny slalom sa jazdí dve kolá pomedzi nahusto postavené bránky, obrovský je tiež dvojkolový, ale bránky sú redšie, a spočíta sa výsledný čas a podľa toho sa robí poradie. Zjazd je najrýchlejšia disciplína. Len raz sa spustíte a záleží, ako zajazdíte. Zo začiatku som mala najradšej špeciálny slalom, ale ku koncu som milovala zjazdy. Podľa toho, čo mi najlepšie išlo,“ zdôverila sa pretekárka.
Keď sleduje a porovnáva podmienky, pri akých sa športuje na najvyššej úrovni teraz a za akých vyrastala ona, skonštatovala: „Ani jedna top lyžiarka by teraz nebola ochotná podstúpiť to, čo sme zažívali my. Bola som jedinou lyžiarkou zo Slovenska. O polnoci som sadla na vlak, ráno som bola v Prahe. Veci som si nechala v priestoroch Československého zväzu telesnej výchovy, bola to jedna miestnosť. Potom som celý deň behala po Prahe a vybavovala si víza a doložky. A v noci som už s ostatnými vlakom cestovala ďalej, do zahraničia. Na pleci som vláčila šesť párov lyží vo vaku, k tomu tašku s jedlom.
Veľakrát sme nocovali na stanici. Chladnú noc sme prečkali aj v telefónnej búdke. Na prepravu sme používali len vlaky alebo autobusy. Na druhý deň sme pretekali. Nevyspatí. Unavení. Teraz majú lyžiari servisákov, brúsiara, lyže im voskujú. Ráno si len vstanú a všetko majú pripravené. My sme si všetko zabezpečovali sami. Bolo to naozaj ťažké.“

A výstroj? „Otec zháňal doláre, za ne mi kupoval lyže. Neskôr som už mala sponzora, istú firmu z Nemecka. Dala mi, čo som potrebovala.“
A oblečenie? „Vládla móda páperových vetroviek. Na ústredí ČSTV nám dali rovnaké oblečenie – že vraj reprezentačné. Z vetrovky nám vytŕčali kostrnky peria. V takej šupáckej bunde som sa hanbila vyjsť na kopec. A viete, čo som v Taliansku spravila? Zobrala som si z domu zo dve krištáľové vázy, čo som povyhrávala, a urobila výmenný obchod. Ja som im dala krištáľ, oni mne vetrovku.“
V sedemdesiatom roku bola M. Cuninková v ankete Športovec roka na deviatom mieste rebríčka top športovcov. Prvý bol krasokorčuliar Ondrej Nepela, za ním futbalista Karol Dobiáš, potom cyklista – dráhar a olympijský víťaz Anton Tkáč, nasledovala gymnastka Mária Némethová, hokejový brankár Vlado Dzurila…
Ako to vnímala? „To viete, svetská sláva – poľná tráva. Ale bolo to zadosťučinenie, že voľakto si ma všimol. Pretože zjazdové lyžovanie nebolo u nás prioritným športom. Preferoval sa futbal, hokej. Tak sem-tam, keď sa niečo objavilo v novinách, potešilo ma to. Aktívne som bola v reprezentácii Československa v rokoch 1964-1971. Jediná Slovenka – celý ten čas. A tým pádom som prišla aj o olympiádu, pretože bolo iba jedno miesto a o ňom rozhodovala Praha. Slovenka nemala šancu. Celkovo som ale bola dvanásťnásobnou majsterkou Československa v zjazdovom lyžovaní. Ako zvláštne to dnes znie… Zažívala som sklamania aj úspechy. Ku koncu kariéry som súťažila v talianskom Val Gardene na majstrovstvách sveta v alpskom lyžovaní a vo všetkých disciplínach som sa umiestnila v prvej tridsiatke svetovej špičky,“ zaspomínala si lyžiarka.
Počas kariéry sa spoznala s mnohými vynikajúcimi lyžiarmi. S ikonou alpského lyžovania Tony Sailerom sa stretla v Tatrách, s Ivanou Zelníčkovou-Trumpovou jazdila na majstrovstvách republiky v Špindlerovom mlýne. Osobne sa poznala aj s českým olympionikom Jiřím Raškom. Aj on bol vtedy ubytovaný v Slovane. „Zaplatili nám tu dvojmesačné liečenie, čo bolo vynikajúce,“ usmiala sa športovkyňa.
V obývačke má rodina Bartovicovcov viacero pohárov víťazov i sošiek. Miriam vyhrala aj Memoriál Janka Nováka z Martinských holí. „Ten musíte vyhrať trikrát za sebou alebo celkovo, aby ste ho získali. Ale zachádza, potvora,“ smial sa manžel lyžiarky Ľudovít Bartovic. „Teraz chodím aj na preteky veteránov – masters, jazdím i svetový pohár. Prvé miesto mám v slalome a druhé v obrovskom slalome,“ povedala akoby mimochodom jeho manželka.
A akú radu by poskytla súčasným talentovaným zjazdárom či iným špičkovým slovenským športovcom? „Radím im, aby sa pretekársky ani veľmi nesnažili uchytiť, pretože od štátu sa nedočkajú žiadnej podpory a, bohužiaľ, kopec nadaných detí, keď nemajú bohatých rodičov, podnikateľov, končia. Príkladom je úspešná dvojnásobná olympijská víťazka Ester Ledecká.
Dočítala som sa o nej, že sezóna ju vyšla na tri milióny korún. Viete si to predstaviť? Jej otec, spevák Janek Ledecký, si to môže dovoliť. Ale médiám povedal vetu v zmysle: Moja dcéra nie je Českej republike nič dlžná, lebo jej nič nedali. Všetko financoval on.
Takže u nás to je so športom asi takto. Bohužiaľ, ak nemáte peniaze, máte problém. Napríklad tréning zjazdu. Veď ten nemôžete trénovať nikde, súkromníci pre vás prioritne neuzavrú celý kopec. My, v rámci veteránskej súťaže, sme takto o niektoré preteky prišli. Podnikatelia nemali zisky z víkendových lyžiarov. Taký je teraz šport. Treba si ho užívať v rozumnej miere. Keď nemáte kopu peňazí a vplyvných sponzorov, do vrcholového športu nechoďte.“