I. Mocko: Choroba mi ukázala, že život je o niečom inom

  • Nezaradené
  • 15. januára 2016, 16:15
  • Autor:Alexandra Mathiasová

Naháňame sa za materiálnym zabezpečením, uznaním či kariérnym postupom a zabúdame na seba i svoje zdravie. V živote sú však dôležitejšie veci ako peniaze či sláva a osud je nekompromisný učiteľ, prioritám napokon naučí takmer každého. Jeho žiakom sa stal aj 31-ročný Piešťanec Ivan Mocko. Dostal doslova druhú šancu na život. Chopil sa jej pevne a s odhodlaním, v týchto dňoch dokončuje svoju prvú knihu.

Po ukončení štúdia na Strednej priemyselnej škole elektrotechnickej sa I. Mocko venoval tvorbe graffiti a street artu. „Roky pribúdali a s nimi aj kilá. Nie je smiešne, keď 120-kilového chlapa naháňajú policajti preto, že postrieka nejakú budovu?“ zaspomínal si. S týmto umeleckým vyjadrovaním Piešťanec skončil, no stále potreboval niečo tvoriť. Spočiatku skúšal maľovať a neskôr sa dostal k fotografii. Najprv do fotky zasahoval – vytváral koláže a montáže, až prišla na rad kritika. „Obvinili ma, že neviem robiť fotku, lebo do nej stále zasahujem. Vraj nie som fotograf, ale výtvarník, pre ktorého je fotografia len polotovar,“ prezradil.

Azda aj z trucu sa začal venovať čiernobielym snímkam, mestským krajinám, a to najmä za tmy. „Chodil som na potulky mestom a fotil nočné Piešťany,“ povedal fotograf. Názor, že pri takomto koníčku je nutné vlastniť drahý fotoaparát, I. Mocko vyvracia: „Nezáleží na fotoaparáte, ale na tom, ako človek veci vníma a vidí. Dobrá fotka sa dá spraviť aj zápalkovou škatuľkou.“

Chcel, aby si ženy vážili samy seba


Spoločenský typ ako I. Mocko potrebuje kontakt s ľuďmi. Začal preto fotografovať portréty a glamour fotky, kúpil si prvé ateliérové svetlo a spôsobom pokus – omyl sa postupne zdokonaľoval. „Bavila ma komunikácia so živým modelom,“ spomenul fotograf. Od portrétov chýbal už len krôčik k fotografovaniu aktov: „Prvé dva roky to šlo veľmi ťažko, nahováral som kamarátky, aby mi pózovali ako modelky.“ Potom už si ho začali vyhľadávať aj aktov chtivé ženy samy. „Pristupoval som k aktom úplne inak. Znechucovali ma preretušované módne fotky, z ľudí robiacich voskové figuríny bez emócie.“ I. Mocko nikdy akty v počítači nevylepšoval: „Chcel som, aby si ženy začali vážiť samy seba.“ Neskôr sa venoval aj inscenovanej fotografii a často ho prirovnávali k českej legende Janovi Saudkovi.

svoj pohľad na život.

Kamarát Tibora Huszára


Jedného dňa zavolala I. Mockovi kamarátka, že v jej podniku sedí
Tibor Huszár, a ak sa s ním chce zoznámiť, môže prísť. „Najprv som si pripadal ako na maturitnej skúške z dejín umenia, z dejín fotografie… Nestíhal som odpovedať,“ pousmial sa pri spomienke. Skúškou prešiel a T. Huszár mu sľúbil, že v nasledujúci deň príde za ním do ateliéru. „Neveril som, ale ráno mi zrazu zazvonil telefón,“ priblížil I. Mocko. O desať minút už mal významnú návštevu v ateliéri a „v rukáve“ pozvánku na prednášku na univerzitu. Tak začalo priateľstvo dvoch talentovaných umelcov. „Vnímal som ho ako fotografického otca. Nikdy ma neučil technike, ako si nastaviť fotoaparát alebo svetlo. Ale naučil ma jednu, jedinú, pre fotografa najdôležitejšiu vec. Pozerať sa na svet. Najskôr treba fotku vidieť v hlave, až potom stlačiť spúšť,“ dodal Piešťanec. A ak si niekto myslí, že dvaja muži od fachu sa pri spoločnej káve rozprávajú iba o remesle, je na omyle. Pretriasajú sa rôzne témy a fotografia je len okrajová záležitosť.

Uživiť sa nedá


Podľa I. Mocka je na Slovensku ťažké sa uživiť umeleckou fotografiou: „Každý robí nejaký kšeft bokom, napríklad fotí svadby, reklamu. Dnes je moderné fotiť produktovú fotku, čo je novodobé zátišie.“ Keďže na konzervatívnom Slovensku je obzvlášť ťažké zarobiť si na seba fotením aktov, aj Piešťanec mal bočný príjem, podnikal: „Mal som chovateľské potreby, grafické štúdio, bar v Piešťanoch.“ Venoval sa tiež rôznym zákazkám z prostredia fotografie, no po čase ho to pre nutné retušovanie prestalo baviť. Po smrti T. Huszára začal vyučovať na Strednej odbornej škole v Hlohovci, profesijne pripravoval študentov odboru fotografický dizajn. „To myslenie, čo on naučil mňa, som chcel posunúť ďalej,“ priblížil I. Mocko. Práca so študentmi ho bavila a napĺňala.

Prostredie bratislavských Kramárov pôsobí deprimujúco.

Osud mu dal stopku


V máji 2015 sa I. Mockovi nečakane podlomilo zdravie. „Po takmer troch týždňoch v nemocnici som vedel, že sa do školstva už nevrátim,“ povedal fotograf. Po štyroch dňoch v kóme mu lekári dávali malú šancu na prežitie. T. Huszárovi však sľúbil, že fotografiu ešte sám vyštuduje. I napriek zdravotným problémom sa prihlásil na vysokú školu do Prahy a od septembra chcel ísť do prvého ročníka. „Týždeň pred zápisom a imatrikuláciou som sa dozvedel o nádore na mozgu. Po tom májovom sa mi druhýkrát zrútil svet,“ zamyslel sa fotograf. „Pýtal som sa, že prečo práve teraz, keď začínam nový život, zabúdajúc na všetko zlé. Presťahoval som sa do Prahy a spravil prijímacie skúšky na školu,“ povedal I. Mocko. Napriek nesúhlasu lekárov začal študovať.

Po krátkom čase sa však ozvala kamarátka, že vybavila operáciu v
Bratislave. V škole si zariadil individuálny študijný plán, prišiel na Slovensko a na bratislavských Kramároch strávil dlhý mesiac. „Najhorší týždeň som prežil zavretý na JIS-ke s komplikáciami, ako jediný pri vedomí. Churchill povedal, že keď prechádzate peklom, nezastavujte, a mňa zastavili v tom najväčšom.“ Po dvoch dňoch mu však sestrička prepašovala mobil a mohol zavolať rodine. „Mám pocit, že to, čo sa mi stalo, dalo našu rodinu dokopy. Veľa vecí a rodinných vzťahov sa vyriešilo,“ zamyslel sa.

Na izbe býval s 26-ročným mužom. Metastázy mal po celom tele. „Z mesiaca je tri týždne v nemocnici. Ale ten chalan má obrovskú chuť žiť. Rozprával len o tom, ako sa teší domov, lebo má štvorročného synovca a ten potrebuje mužský vzor. Vtedy som si hovoril, že ozaj nemám právo depkovať,“ povedal.

Džony Nenápadko


Knihu s názvom Návrat späť T. Huszár vydal tesne pred smrťou a inšpirovala aj I. Mocka: „Pospomínal som na neho a povedal si, že nemocnica ma nemôže zlomiť a musím niečo robiť. Začal som fotiť zátišia, detaily architektúry, fetiše socializmu.“ Týždeň pred operáciou, pre nádor takmer slepý na jedno oko, trasľavou rukou sa snažil nafotiť zábery do telefónu. Nechcel však fotiť ľudí: „Mám morálne zásady. Každý tam mal nejaké problémy a prišlo mi to scestné.“ Neskôr sa však rozhodol, že zásady poruší a zvečnil aj pacientov: „Prostredie Kramárov nie je veselé, a už vôbec nie neurochirurgia. Jeden deň sa s ľuďmi rozprávate hoci o politike a na druhý sú mentálne na úrovni desaťročného dieťaťa. Je to veľmi silné.“

Keď dostal novú životnú šancu, rozhodol sa z týchto fotografií vytvoriť knihu. Výťažok z jej predaja venuje na detskú onkológiu. Unikátne dielo nesie netradičný názov Džony Nenápadko, Fantóm nemocnice. Vymyslel ho fotografov dlhoročný priateľ, keď na sociálnej sieti zverejnil fotografiu objímajúcej sa dvojice v nemocničnom bufete. V komentári sa ho spýtal, či tam opäť sedí ako Džony Nenápadko. „Mne sa to pomenovanie veľmi páčilo a tiež som si robil žarty, že chodím po nemocnici ako fantóm,“ prezradil I. Mocko, veď sa po nemocničných priestoroch pohyboval sám po zotmení. Kniha so 153 fotografiami a tromi stranami textu uzrie svetlo sveta 9. februára, presne v deň narodenín jej autora. Už teraz je však spustený internetový predpredaj na stránke www.sashe.sk/artphotopn.

Piešťanský fotograf sa dlho venoval tvorbe umeleckých aktov.

Nový začiatok


Nielen prvá kniha, ale aj mnoho ďalších noviniek sa počas zdolávania choroby objavilo v živote I. Mocka. Už po májovom kolapse radikálne zmenil životosprávu. Prestal piť alkohol, fajčiť a začal žiť aktívnejším spôsobom – zaobstaral si horský bicykel. V štúdiu pokračuje aj naďalej. „Jedenásteho januára mi začína skúškové, čaká ma peklo, ale dúfam, že to dám,“ povedal so smiechom. Napriek tomu, že mu lekári počas operácie nemohli odstrániť celý nádor a nie je úplne vyliečený, srší optimizmom, vie, kam sa jeho život bude uberať.

Nepríjemná choroba mu dala do ďalšieho života veľa nových smerov a radikálne zmenila spôsob myslenia. Stále verí v silu sugescie, no na chladničku si už nenalepí fotografiu auta, peňazí alebo bytu, ktorý chce vlastniť: „Čistý blázon dozrel po tridsaťjeden rokoch, prežitých v zachladenej puberte. Choroba mi ukázala, že život je o niečom inom, pomohla utriediť životné priority a ciele. Hrnul som sa za materiálnymi vecami, hoci život nie je o matérii. Peniaze sú potrebné, ale nie najdôležitejšie, a neurobia nikoho šťastným. Keď máte tridsaťjeden rokov, ste zabezpečený a skončíte v nemocnici, zistíte, že okrem mamy a otca nemáte nikoho… Prefacká vás to. Teraz chcem na chladničku nalepiť rodinu s deťmi.“

Dočítate sa v Piešťanskom týždni číslo 2, ktoré je v predaji od 12. januára.

0 Shares

Najnovšie správy

Dnes je streda 27. marca. Tento deň je Svetovým dňom divadla. Meniny má Alena.
  • 27.03.2024, 00:01
  • Dobré ráno, Piešťany!
Dnes je utorok 26. marca. Tento deň je Svetovým dňom epilepsie. Meniny má Emanuel.
  • 26.03.2024, 00:01
  • Dobré ráno, Piešťany!
Dnes je pondelok 25. marca. Tento deň je Dňom zápasu za ľudské práva a Medzinárodným dňom spomienky na obete otroctva…
  • 25.03.2024, 00:01
  • Dobré ráno, Piešťany!
štvrtok, 28. marca 2024
Meniny má Soňa, zajtra Miroslav