Daniela Piscová alias Ozefa Omáčkech je najlepšia rozprávačka (2.)
Na tohtoročnom rozprávačskom Lodne vyhrala hlavnú cenu ľudová rozprávačka Daniela Piscová, alias Ozefa Omáčkech z Krakovian. Je to úspech, na aký sa nezabúda, pretože porotcovia spomedzi dvadsiatich piatich súťažiacich z celého Slovenska vybrali Ozefu. Vyhrala nielen preto, že jej „huba išla rýchlejšie jak košická strela“, ale za rýchlosťou nezaostával ani zaujímavý obsah a podanie súťažného príspevku. Dnes vám prinášame druhú časť rozhovoru.
Povedzte o sebe viac – kde robíte, čím sa živíte, čo vás baví, čo nebaví, a čo by ste najradšej robili celý deň, ak by napríklad pršalo?
Učím na Základnej umeleckej škole svätého Gorazda vo Vrbovom v tanečnom a li-terárno-dramatickom odbore, kde si robím choreografie a píšem scenáre. Okrem toho robím účtovníctvo manželovi i sebe, vlastníme súkromné etnografické múzeum Za Krakovskú bránu, tu sa realizujem ako sprievodkyňa i upratovačka. S manželom i reštaurujeme exponáty, periem a opravujem kroje. Vediem tiež klub paličkovanej čipky Bábence v Krako-vanoch. Príležitostne organizujem rôzne kurzy, kultúrne akcie a výstavy, ktoré i inštalujem. Keď nemám vystúpenie, či už Ozefy Omáčkech, alebo mojich žiakov, rada vyšívam, pletiem, háčkujem a paličkujem. Už dva roky sú celým mojím svetom moje dve vnučky. Keby som mala jeden deň celý voľný, určite by sme ho s mojimi láskami pretancovali, prespievali, prehrali a prejašili.
Vraj vaša dcéra zavesila na facebook, že jej muž má najukecanejšiu svokru na Slovensku, je to pravda? „Kecáte" mladým aj do života, múdra svokra to určite nerobí. A vy ste hlava pomazaná…
Ja si nemôžem sťažovať, ale môj zať má veľmi dobrú svokru. Veď aj formu na prvú vnučku si zobral zo mňa. A dcéra ma tromfne, tá keď spustí, to je ako paľba z guľometu.
Aký je váš sen?
Myslím si, že som dieťa šťasteny, v živote som mala veľa snov a jeden za druhým sa mi pomaly, ale isto plnia. (Okrem jedného o mojej postave. Takže tento nerátam.) Ale mám ešte jeden veľký sen, ktorý sa mi asi ťažko splní. Ale človek nikdy nevie, spomínam si totiž, že presne takto som snívala o múzeu, a dnes je realitou.
Koho by ste chceli stretnúť?
Ešte aspoň jeden jediný raz môjho otca.
Čo by ste vygumovali zo zemegule?
Nie je nič strašnejšie, ako keď sa u ľudí spojí hlúposť so závisťou, nenávisťou a zlobou. Keby sa táto hrozná kombinácia dala vygu-movať. Ešte by som zodrala gumu na vojny, choroby, hlad a už nič. Myslím si, že všetko ostatné je pre niečo dôležité a všetko sa pre nejakú príčinu deje.
Kam smerujú vaše modlitby?
K Pánu Bohu.
Koľko slov za minútu poviete, alebo koľko ich poviete bez nádychu?
Nemám to zrátané. Teraz na súťaži mi jeden umelec povedal: „Prišli ste ako tornádo a všetkých ste zmietli." Myslím si, že v bežnom živote nerozprávam ani rýchlo, ani veľa. Iba tak ako sa na ženu patrí. Pretože žena bez poriadnej „huby", to ani nemôže byť. Je veľký rozdiel medzi každodenným rozprávaním a scénickým rozprávaním. Takisto je veľký rozdiel medzi rozprávaním na súťaži a počas vystúpenia v nejakom programe. Počas vystúpenia sa rozprávač mení na zabávača. Súťažné rozprávanie v Lodne má ráz tradičného rozprávania. Keď si ľudia sadali k ohňu, neskôr k peciam, ku krbom alebo jednoducho niekde na lavičke, či pri práci a rozprávali sa. Rozprávanie bol prvotný zdroj informácií, šírenia kultúry a vzdelania. Teraz, keď niekto konštatuje fakty a šíri informácie, tak hneď ľudia povedia, že klebetí.
So študentmi vrbovského gymnázia ste natočili krakoviansku svadbu, je to veľmi vydarený etnografický dokument. Vy ste robili dramaturgiu aj scenár? Chystáte ešte niečo podobné? Napríklad krstiny?
Okrem dramaturgie a scenára som robila i réžiu. Scenáristi boli do určitej miery všetci herci, nakoľko sú tam scény, pri ktorých som povedala, iba o čom majú rozprávať a hrať, a oni improvizovali. Takže to bolo autentické. Toto naše dielo sa stretlo s veľkým ohlasom, ale s odstupom času by som tam mnohé veci urobila inak, no i tak je to jeden z mojich splnených snov. Veľmi rada by som naďalej spolupracovala so študentmi vrbovského gym-názia a folkloristami z Krakovian a dokumentovala rôzne životné situácie našich predkov. Zužitkovala by som môj dlhoročný etnografický výskum a uchovala rôzne bohatstvo pre ďalšie generácie. Bohužiaľ, je to stále o finančných prostriedkoch.
Aké je vaše životné krédo?
Mám ich viac. Prvým je zásada – ži a nechaj žiť! Ďalším je múdrosť o tom, že život je ako zrkadlo, keď sa doň usmievaš, úsmev sa ti vráti. A posledné krédo je o tom, že Božie mlyny melú pomaly, ale spravodlivo. Všetko sa ti v živote vráti, či dobré, či zlé.
