Topfest

Na Bajkale zažil Piešťanec kamennú lavínu aj komfort v divočine

Nedeľa 29. 01. 2017 12:00  | Galéria / Cestovanie  | Autor: Viera Dusíková

Jeho syn, tiež turista a cestovateľ, už trikrát navštívil národné parky v Amerike. On sa však vybral opačným smerom - na východ. Túlal sa po cestách i necestách cez tundry a rozľahlé stepi Sibíri, kde z prašného vzduchu vyrastajú zlaté hory Altaja. Naposledy si to však namieril k najväčšiemu sladkovodnému jazeru sveta, na Bajkal. Piešťanský fotograf Vojtech Hank.

Pohľad na jazero a okolitú prírodu. Hory sú tu bez humusu, len piesok a skaly.

Pohľad na jazero a okolitú prírodu. Hory sú tu bez humusu, len piesok a skaly. (Autor: Vojtech Hank)

► Cez Altajskú republiku, súčasť Ruskej federácie, vedie jediná asfaltová cesta na mongolskú hranicu. Aj po nej ste pred časom šli. Ak si dobre spomínam, už vtedy ste hovorili, že vaším ďalším veľkým výletom bude jazero Bajkal. Prečo práve Bajkal?
Asi preto, že to robia tí istí ľudia ako cestu po Altaji, napriek tomu, že Bajkal je o dvetisíc kilometrov východnejšie. Tentoraz mi dokonca hlavný šéf „snowteamu“ sľúbil, že prispôsobí program pre fotografov. V neposlednom rade moje nadšenie a spokojnosť s prvou cestou predurčovalo ešte raz sa stretnúť s fantastickými ľuďmi, ktorých som tam spoznal.

► V čom spočívala príprava na cestu? Čo ste si vzali so sebou v batožine a čo nesmelo chýbať?
Môj problém s balením na cestu je skôr o tom, aby som bol pripravený kondične. Pretože turistiku milujem od svojich štúdií, stanovanie mi nerobí problém, ale sedavé zamestnanie zanecháva na tele svoje stopy a ísť bez prípravy na dlhšiu a namáhavejšiu cestu môže skončiť úrazom alebo precenením svojich schopností. Človek rád žije zo spomienok, ale kondíciu spomienkami nenahradí. Preto som začal s cieľavedomou prípravou už v apríli. Nabicykloval som asi 1500 kilometrov a posledné dva týždne pred cestou som si doplnil zbierku turistických ciest o Slovenský kras, Vihorlat a Bukovské vrchy. Ideálne vrchy na nabratie kondície bez straty chuti do ďalších kilometrov. Nakoniec sa ukázalo, že v tomto prípade kondícia nebola rozhodujúca, skôr bola potrebná psychická odolnosť a otužilosť organizmu.
Príroda na Bajkale je nedotknutá, žiadna infraštruktúra, žiadne cesty, žiaden signál GSM.Príroda na Bajkale je nedotknutá, žiadna infraštruktúra, žiadne cesty, žiaden signál GSM. (Autor: Vojtech Hank)
► Kedy ste na Bajkal prišli a čím bolo toto obdobie dobré pre turistu vášho formátu?
Rozhodoval som sa medzi augustom a septembrom. Oba tracky boli podobné, ale septembrový bol deklarovaný ako fototrack, tak som zvolil ten. Predpokladal som, že príroda sa už bude farbiť do jesenných odtieňov. Vedúci výpravy na moje požiadanie upravil program, aby sme jeden deň spali na vrchole nejakej hory, aby sme nafotili východ slnka aj z iného pohľadu ako od hladiny jazera. Ale tak to v živote chodí, keď sme boli hore, počasie sa pokazilo a východ slnka sa nekonal. I tak výstup s prevýšením 1400 metrov stál zato a ukázal pravú tvár bajkalských hôr. Stúpali sme hore po ceste, kde niekedy ťažili vzácne kamene na obklady, ale za polstoročie otrasy pôdy a zosuvy cestu urobili málo viditeľnou. Dostal som sa do kamennej lavíny, nie veľkej, ale na vystrašenie mi to úplne stačilo.


► Vraj na Sibíri prednedávnom objavili šteňa zamrznuté v rieke, ktoré tam bolo dvanásťtisíc rokov. Bolo vcelku zachované, jeho mozog bol až do 60 percent nepoškodený. Rozprávali vám o tomto alebo podobnom náleze domáci, prípadne horskí vodcovia?

Nič také som nepočul, ale myslím si, že ľudia majú dosť skreslené predstavy o Sibíri. Sibír je veľká ako Európa, zaberá približne desať miliónov kilometrov štvorcových, ale je riedko osídlená. Napríklad my sme sa plavili asi tristo kilometrov jedenásť dní a nestretli sme jedinú lodičku. Na brehu žiadne osady, okrem pár chatrčí strážcov a ochrancov tajgy. Počasie na Bajkale je podobné nášmu, trocha chladnejšie, Irkutsk je severne ako Berlín. Večne zmrznutá pôda je zrejme oveľa severnejšie.
Piešťanec Vojtech Hank odfotil aj takýto romantický odraz oblohy.Piešťanec Vojtech Hank odfotil aj takýto romantický odraz oblohy. (Autor: Vojtech Hank)
► Čo najzaujímavejšie ste tentoraz zažili? Stretnutia, túry, mráz, chlad...
Bolo toho dosť, či už sa to týka prírody, alebo ľudí. V grupe nás bolo desať, plus vodca a dvaja lodivodi, z toho šesť inostrancov. Svet objavuje Sibír a zbytočne Bajkal nezapísali v roku 1996 do svetového zoznamu dedičstva UNESCO. Zrejme odvtedy sú tam aj každých sedemdesiat kilometrov ochrancovia. Príroda je nedotknutá, nie je tu žiadna infraštruktúra, cesty žiadne, signál GSM sme chytili až na konci cesty po dvanástich dňoch. Človek sa tu môže spoľahnúť len na seba. Život v tajge preverí vaše rozhýčkané maniere. Nechutí vám ráno sladká kaša? Nevadí, na obed bude naslano. Večer bude hustá polievka z cibule, mrkvy, cesnaku, zemiakov, trocha hovädzieho mäsa z konzervy. Keby ste boli hladní, môžete si dať, čo ostalo z obeda. Ľudia tam ale detaily neriešia. Vodca je v jednej osobe kuchár, znalec prírody, psychológ, vyjednávač s domácimi alebo ochrancami, gitarista, spevák, zabávač, rozprávač rozprávok, hlavný staviteľ každodenného tábora, vždy ochotný každému pomôcť a poradiť. Ruský človek s dobrým srdcom, skromný, bývalý vysokoškolský učiteľ s kondíciou a odolnosťou medveďa. Jednoducho „Dmitrij rukovoditeľ“.
Na nafukovacom člne - katamarane fúkal silný vietor.Na nafukovacom člne - katamarane fúkal silný vietor. (Autor: Vojtech Hank)
► Ako ste sa proti chladu vyzbrojili? Vlastne vy ste tam asi šli v období, keď sa to dalo vydržať, ale predsa. Určite tam nevyhrievalo...
Teploty v prvej polovici septembra sa pohybovali od štyroch do dvadsiatich stupňov. Boli sme ale skoro stále pri vode, dosť fúkal vietor, tak sa bolo treba lepšie obliecť. Rusom to ale neprekážalo, skoro každý deň sa kúpali. Najväčšia zima bola, keď sme aj tri hodiny nepohnute sedeli na gumenom katamarane. Fúkal vietor a vlny sa trieštili o predok lode a striekali na nás. Boli ale aj idylické časti, keď sme na katamarane jedli sušené ryby alebo vyberali zo šišiek jadrá a tie lúskali. Človek sa načiahol a pil vodu z jazera.

► To bola romantika! Mali ste so sebou aj ten povestný ruský ľadvinový pás?
Mal som dva, lebo som nemal odskúšané, ktorý bude lepší. Jeden bol neoprénový zo Slovenska, druhý z ťavej srsti, kúpil som ho v Irkutsku od Mongolov. Lepší je ten mongolský.
Pri jazere v kotlíku varili najčastejšie kašu.Pri jazere v kotlíku varili najčastejšie kašu. (Autor: Vojtech Hank)
► Čo ste počas pobytu konzumovali, predpokladám, že nie iba tie kaše, ale možno aj sušené sobie mäso a nejaké konzervy, prípadne slaninu?
Soby tam žijú, ale ďalej od jazera, medveďov je tam dosť, ale ľudí neobťažujú. V jazere je množstvo rýb a tých sme sa aj najedli v rôznej úprave - surové, sušené, údené, pečené nastoknuté na paličke. Klasicky upravované ako u nás sme nejedli ani raz. Je tam neúrekom húb, najviac suchohríbov a dubákov. Huby sme zbierali len jeden deň, potom ich nemal kto čistiť, tak sme ich obchádzali. Konzervy? Mäso, ako som spomínal, ale hlavne sladené mlieko v konzerve a majonézu. Mliekom sa vylepšovali sladké kaše a majonézou slané. Kto ostal hladný, dal si na chlieb sladené mlieko alebo majonézu. Slaninka sa ani raz neopekala. S vodkou to tiež nebolo nič valné, zrejme turisti nie sú reprezentatívna vzorka.
Pohľad na jazero a okolitú prírodu. Hory sú tu bez humusu, len piesok a skaly.Pohľad na jazero a okolitú prírodu. Hory sú tu bez humusu, len piesok a skaly. (Autor: Vojtech Hank)
► Aký bol zvyčajný denný režim vo vašom tábore, respektíve skupine?
Vstával som o piatej aj s fotografkou Júliou. Ráno sme fotili asi do siedmej po okolí, tiež východ slnka, odrazy v bažinách, piesok, pobrežie, detaily. Ďalej ako tri-štyri kilometre od tábora sme sa však nepúšťali. Ostatní vstávali o šiestej a pripravovali raňajky v troch deväťlitrových plechových vedrách. Ranné uliatie zo spoločných prác nám tolerovali, sľubovali sme im fotografie, ktoré im pripomenú putovanie po Bajkale. Okolo deviatej sme sa naloďovali na dva katamarany a rýchlosťou asi desať kilometrov za hodinu sme sa plavili niekedy tri, ale aj päť hodín do nového tábora. Napoludnie sme sa niekde vylodili a tam sme navarili teplé jedlo. Program sme mali občas spestrený tým, že my sme po hornatom pobreží išli asi desať kilometrov pešo divočinou, cestou sme fotili, zbierali rôzne druhy lesných plodov a medzitým sa katamarany presunuli na nové miesto, kde nás čakali, aby sme pokračovali v plavbe. Po postavení tábora sme opäť behali po okolí, niektorí skúšali rybačku, ďalší udržiavali ohnisko pre večernú saunu zvanú po rusky baňa. Poučený z Altaja som si už ani nič nebral na čítanie a počúvanie, lebo som vedel, že na to nebude čas. Večer bolo na programe varenie a potom debaty, ako sa kde žije, kto kde bol, kde ešte pôjdeme, či to zvládneme. Zo Slovenska sme boli traja, tak sme grupe urobili aj jeden slovenský večer. Rusov sme naučili pesničku Anička, dušička, kde si bola a napiekli sme im placiek. Na tie Anka z Hlohovca rada spomína, lebo ich piekla štyri hodiny v drepe na kraji ohňa na panvici. Mali úspech, Dmitrij ich zjedol dvanásť. Až tam sme pochopili, prečo varíme najčastejšie iba kaše, ktoré sú hotové za polhodinu.

► Ako ste sa dorozumievali?

„Pa russky.“ Ale Dmitrij mi viac rozumel, keď som hovoril po slovensky.

► Mali ste so sebou podobne ako minule tak veľa ťažkej fotografickej techniky, či ste stavili na niečo „ľahšie“. Ako je to s batériami na Bajkale?
Fotovýbavu som nemenil, viac by som neuniesol a mnoho techniky niekedy aj obmedzuje. S batériami do mobilu, GPS hodiniek, foťákov je problém, ale to som riešil solárnou nabíjačkou, ktorou som cez deň nabíjal power banku a z nej v noci zariadenia. Horšie bolo, že keď bolo slnko, my sme sa plavili alebo šliapali. Ale so siedmimi batériami do foťáku sa to dalo zvládnuť.
Architektúra na Sibíri.Architektúra na Sibíri. (Autor: Vojtech Hank)
► Aké sú zvyky, život tamojších ľudí, ako vyzerajú? Čo každý deň robievajú?
Okolie Bajkalu nie je žiadna exotika, Irkutsk nazývajú ako Paríž Sibíri a je to skutočne pekné mesto. Developeri robia rovnaké projekty po celom svete, takže obchodné centrá sú rovnaké ako u nás alebo vo Viedni. Čo som si ale všimol, že ľudia sa krajšie obliekajú, móda ošúchaných a roztrhaných handier k nim ešte nedorazila. Dokonca deti do školy nosia biele blúzky, čierne sukničky a k tomu lakovky. Dediny tam veľmi neboli, sú tam hory a voda, ale natrafili sme na jedno mestečko Severobajkals, kde sme skončili našu púť. Bola to taká konzerva konca sovietskej éry, kde sa stavala Bajkalsko-amurská magistrála (BAM), čo bol pre Rusko významný projekt. Mesto vtedy rozkvitalo, dokonca údajne tam bolo voľakedy viac áut na počet obyvateľov ako v Moskve, lebo budovatelia BAM-u mali špeciálne prídely áut za dobrú robotu. Život tamojších ľudí neviem posúdiť, tí, čo som ja stretol, boli skromní, vzdelaní, otužilí a spoločenskí. Ako Slovania sú mi bližší ako veľké európske národy.
Uprostred divočiny zažili kúpanie v termálnych prameňoch.Uprostred divočiny zažili kúpanie v termálnych prameňoch. (Autor: Vojtech Hank)
► Čím vás Bajkalské jazero prekvapilo, dojalo, sklamalo, uchvátilo?

Bajkal je skutočne unikát, stále živá zem s ojedinelým živočíšstvom. Sladkovodný tuleň je v hierarchii asi najvyššie postavený. Vraj až dve tretiny živočíchov, čo tam žijú, sa inde nenachádzajú. Prekvapila ma rozľahlosť nedotknutej prírody a okolité hory bez humusu, len piesok a skaly. Asi preto je voda v jazere taká čistá. Na Sibíri ma nič nesklamalo, ale to asi závisí od očakávaní. Cestujem preto, aby som poznal, aká krásna môže byť príroda, do ktorej ešte nevstúpil človek. Ale tiež, aby som v sebe našiel pokoj a poznal dôležité veci v živote. V komforte, ktorý žijeme, to nie je možné. Aj keď - aj tu som zažil absolútny komfort. Najviac ma prekvapil rekreačný komplex v divočine na teplých prameňoch Mys Kotelnikovski. My sme tam po putovaní bez stretnutia sa s civilizáciou pobudli 24 hodín s full servisom. To by som každému prial. Vraj tam chodia turisti až z Japonska. Pre perfekcionistov pripájam ešte link: www.baikal-kotelok.ru opísaný priamo na mieste.

► Stačila vám povestná tisícka na celý výlet alebo je to len utópia a realita je iná? Čo bolo na Sibíri najdrahšie?
Bolo to o niečo drahšie, ale bol som tam tri týždne. Doprial som si aj kaviár, baraninu irkutských omulov a všetky špeciality, ktoré európska kuchyňa nepozná. Ceny ubytovania a stravy sú na Sibíri neporovnateľné s Moskvou a pre nás nepochopiteľne nízke. Sibír žije svojím životom, turistický ruch tam je minimálny. Politiku som tam nikde nevidel ani nikto z našej grupy Putina neriešil. Obchody majú plné ako u nás, je pravdou, že bez tovaru z Európy.

► Kam si to namierite nabudúce?
Po dvoch cestách na východ, keď som prešiel Altaj a Bajkal, asi budem musieť zmeniť azimut alebo lepšie poznať hory Slovenska.



Dočítate sa v Piešťanskom týždni číslo 3, ktoré je v predaji od 24. januára.

 





Sibír - Bajkal - Altai - očami Vojtecha Hanka (Vojtech Hank)
Sibír - Bajkal - Altai - očami Vojtecha Hanka (Vojtech Hank)
Sibír - Bajkal - Altai - očami Vojtecha Hanka (Vojtech Hank)
Sibír - Bajkal - Altai - očami Vojtecha Hanka (Vojtech Hank)
Sibír - Bajkal - Altai - očami Vojtecha Hanka (Vojtech Hank)
Sibír - Bajkal - Altai - očami Vojtecha Hanka (Vojtech Hank)
Sibír - Bajkal - Altai - očami Vojtecha Hanka (Vojtech Hank)
Sibír - Bajkal - Altai - očami Vojtecha Hanka (Vojtech Hank)
Sibír - Bajkal - Altai - očami Vojtecha Hanka (Vojtech Hank)
Sibír - Bajkal - Altai - očami Vojtecha Hanka (Vojtech Hank)
Sibír - Bajkal - Altai - očami Vojtecha Hanka (Vojtech Hank)
Sibír - Bajkal - Altai - očami Vojtecha Hanka (Vojtech Hank)
Sibír - Bajkal - Altai - očami Vojtecha Hanka (Vojtech Hank)
Sibír - Bajkal - Altai - očami Vojtecha Hanka (Vojtech Hank)
Sibír - Bajkal - Altai - očami Vojtecha Hanka (Vojtech Hank)
Sibír - Bajkal - Altai - očami Vojtecha Hanka (Vojtech Hank)
Sibír - Bajkal - Altai - očami Vojtecha Hanka (Vojtech Hank)
Gargo - Krbové a interiér štúdio

Anketa