Blog Riša Fidesa: Som čokoľvek…

  • Blogy / Blogy
  • 23. februára 2010, 10:58
  • Autor:

stačí iný uhol pohľadu…Ahoj. Volám sa Richard Fides a v mojom blogu by som sa chcel posnažiť vám “starším“ priblížiť myslenie, správanie mladých ľudí v dnešnej dobe.

Porovnať ho s mojím myslením, ktoré je síce trošku odlišné, ale nakoniec v ňom až tak veľa rozdielov nenájdete.Ak sa vám bude zdať, že píšem moc o sebe, vedzte, že príde veľa iných vecí, ktoré sa ma nebudú týkať.
Správam sa takisto ako všetci ostatní. No, v poslednej dobe sa snažím svoje chovanie usmerniť iným smerom – lepším. Myslieť pozitívne a tešiť sa z maličkostí, ako som to dokázal, keď som bol malým chlapcom. Pomáhať druhým – čo je v dnešnej dobe vzájomnej nedôvery veľmi ťažké.
Pred rokom som našiel na facebooku moju bývalú spolužiačku zo základnej školy. V dobe základnej mi bola „ukradnutá“.  Bola to proste Edita. Ako mi raz povedala, vnímala ma podobne:“ Za mnou sedel Fides, ktorý mi robil zle a liezol mi na nervy.“ Začali sme si písať a cítil som z toho písania povrchnosť, ktorú som chcel zlomiť mnou vloženou dôverou. Vyplatilo sa. Moja dôvera bola opätovaná. A dnes sú z nás najlepší priatelia. Priatelia, ochotní si pomáhať aspoň psychicky, rozhovormi cez internet. Alebo iba vzájomným objatím a utretím sĺz z tváre.
Pomáham rád a nevzdávam sa ľahko. Aj keď- niekedy pri pomyslení na to, že som niekomu „za blbca“, sa mám chuť na všetko vykašlať. Teší ma len myšlienka, že raz prídu na svoje chyby, a vtedy si na mňa spomenú. Nie som žiadny samaritán. Som takým istým pokrytcom ako vy. Som iba chalan, ktorému do zbierky svojich životných snov pribudol za poslednú dobu ten najväčší. Chalan, ktorý chce, aby svet bol lepší. Chalan, ktorý sa snaží rozdávať úsmev, lebo si myslí, že tým sem-tam pomôže zlepšiť náladu.
Či chceme alebo nie, musíme si priznať, že svet tvoria z veľkej časti ľudia. Ľudia sú svetom, ako si každý myslí. A je na tom kus pravdy, ale jedine človek dokáže spraviť svet lepším.  Myslím si, že keď pomôžem aspoň pár jednotlivcom a oni ostatným, môže to tu raz vyzerať inak.
Je to z jednej strany smiešna a z druhej krásna predstava. Môžete sa pousmiať a povedať si, že takéto slová v dnešnej dobe vôbec nemajú význam a minú sa účinkom. Ibaže ja potrebujem niečo takéto vyjadriť. (Tento odstavec som dopísal, keď som si zapálil dvadsiatu šiestu cigaretu za noc a vypil druhé pivo.)
Samozrejme, som pokrytec, nestarám sa iba o to, aby svetom lietal smiech, radosť, skutočné priateľstvo, dôvera a otvorenosť… ako tu o tom píšem. V mnohom možno som a možno som bol ešte horší ako “oni“. Z jednej strany pozerám na rozvrátené rodiny kvôli drogám, chlastu, automatom… Na skrachovancov a ľudí, ktorým už naozaj nie je pomoci. A z druhej strany sedím nafajčený v herni pri automate a lejem do seba ďalší gin, ktorý zapíjam tonikom. No som na seba aj hrdý, že som si uvedomil, že musím všetko toto obmedziť a postupne zavrhnúť.
Som tuctový chalan z dediny, ktorý si preskákal tak, ako každý určité životné problémy, ktoré mu pripravila puberta, rodina, alkohol, drogy a priatelia. Áno drogy, alkohol… Dobre čítate. Všetky tieto veci som stihol vyskúšať a spraviť si o nich vlastný názor do pätnástich rokov. Ak vás to zarazilo, tak sa tomu teším. Mojím cieľom je otvoriť oči určitým ľudom, ktorí majú pomyselnú predstavu o svojich unikátnych deťoch. O mladých ľuďoch,  žijúcich s nimi v tomto mamonárskom a konzumnom svet.
Z mojich blízkych priateľov to stihlo vyskúšať minimálne osemdesiat percent do pätnástich rokov. Väčšina starších ľudí, rodičov pred tým zatvára oči. Nevie si priznať skutočnosť, že doba je iná a deti, mladí ľudia dospievajú oveľa skôr. Deti. A keď ich aj na chvíľočku otvoria a  častokrát tú beznádej vidia, posnažia sa dostať detský život do určitej polohy, im lahodiacej. Opäť si zasadnú pred telku, alebo idú na pivo, či pozrieť priateľov. Znova je ich decko normálne. Keď mi raz niekto zadefinuje normálnosť…. Je to smutné. Obmedzené…
Niektorí si myslia, že ich dieťa je iné.  Majú pravdu – je iné. Doma sa pretvaruje a zapiera svoju vlastnú osobnosť, spôsoby, myslenie, správanie… Keď vybehnú von, chcú utiecť pred stereotypným životom: doma, škola, jedlo, spánok, učenie… A utekajú do kaviarní za kamarátmi, na pivo, diskotéku, k poldecáku, na dohodnutý sex v aute, hoteli alebo inej im vyhovujúcej lokalite. Keď sa pred rodičmi ukážu takí, akými naozaj sú, tak sú odsúdení…
Neviem, prečo toto všetko píšem. Sám seba osočujem a otváram vám svoju hlavu. Možno som len znechutený z toho všetkého, čo sa deje na okolo mňa. Podvody, klamstvá, neprávo, smútok, ktorý neviem z akého dôvodu musím tak silno cítiť. Svoj, mojich priateľov a častokrát úplne cudzích ľudí… A možno som len fakt len blbec, s mylnou predstavou o súčasnosti, budúcnosti. Reálnom svete.
Môj brat musel teraz odísť do zahraničia kvôli peniazom. Nazývam ho bratom, lebo si to zaslúži. Musel opustiť všetko, čo tu mal rád a ísť robiť otroka niekam… Chalan, s ktorým som vyrástol od malička. A prežil s ním všetky životné skúšky. Chalan, ktorý vždy stál pri mne. Ktorý mi radšej povedal, že som… Ako by ma mal hýčkať milými slovami. Keď odišiel, odišiel aj kus zo mňa. Cestoval s ním. A  kus jeho myšlienok ostal so mnou. V Piešťanoch v tejto zafajčenej herni.
Aj ja som pred dvomi rokmi odišiel kvôli peniazom. A strašne som rád, že keď som sa vrátil – boli mi ukradnuté. Nie preto, lebo som ich mal dosť. Nemal som ich dosť. Ale preto, že keď som sa vrátil, bol som naplnený. Plný rôznych životných skúseností, odhodlania, sebavedomia a  istoty, vlastnej osobnosti – bez strachu ukázať ju. Bol som to JA. Bez pretvárky. Bez povrchného zmýšľania a vlastných nezmyselných sugescií. Vtedy som schmatol svoj život a rozmýšľal nad ďalšími krokmi.
O pár mesiacov, už som si zase občas trúsil popol na hlavu. Ale čosi bolo predsa iné. Lepšie. A to pocit zo samého seba. Nezáležalo ani za mak na tom, čo si kto o mne myslí. Či si ukazujú na mňa prstom… Naučilo ma to sčasti odosobniť sa od všetkého… Postupne sa stráca vo mne povrchnosť, predsudky… Nachádzam sebakritiku, ktorá je naozaj úprimná. Som rád, že som dosiahol pocit, byť k sebe úprimný, čo je podľa mňa naozaj ťažké. Snažím sa. Aj keď mi to často nejde a potom sedím sám a rozmýšľam nad sebou. No vyhral som, už len uvedomením si toho.
Vyznieva to možno namyslene, viem. Píšem o tom iba preto, lebo je mi smutno, že viac ľudí nie je takých. Že to nevnímajú tak, ako ja. Ale kto som ja? Obyčajný slaboch a pokrytec…. Nemám právo písať takéto veci. Odsudzovať celé generácie. Veď som to isté, čo vy. To isté, čo boh… Som pokrytec.

0 Shares

Najnovšie správy

Dnes je štvrtok 25. apríla. Tento deň je Svetovým dňom tučniakov, Svetovým dňom boja proti malárii a Svetovým dňom vodiacich…
  • 25.04.2024, 00:01
  • Dobré ráno, Piešťany!
štvrtok, 25. apríla 2024
Meniny má Marek, zajtra Jaroslava