Blog Petra Remiša: Šibači v kraťasoch
Vždy, keď si oblečiem kraťasy, moja mama chytí nervy. Spýta sa ma, či si niekedy uvedomujem svoj vek. Je presvedčená, že krátke gate sú pre tínedžerov a dospelí chlapi ich môžu nosiť iba doma na záhrade.
V krátkych nohaviciach však nechodím vždy. Napríklad v nich ani za svet nepôjdem šibať a zo zásady si ich neoblečiem na vystúpenie s kapelou. Lebo je jedno, či hráte rock, folk alebo klasiku, jedno je isté – kraťasy nepatria k žiadnemu žánru.
Ak si muzikant oblečie na vystúpenie bermudy, je to väčší prešľap, ako začať molovú pesničku v dure. Veď si len predstavte Jacksona, Elvisa alebo Jaggera, ako predvádzajú svoje tančeky v kraťasoch… A čo taký Honza Nedvěd? Koniec sveta!
Pre rockera platí zásada, aby neukázal plešinu a holé nohy. Inak ako sexsymbol končí.
Viem, sú aj výnimky. Angus Young z AC/DC alebo Axel Rose zamlada. Ale mám dojem, že Axela už kraťasy prešli, lebo sa mu do nich nevprace pozadie.
To isté platí o šibaní. Obstarožní šibači v krátkych gatiach vzbudzujú podozrenie, či sú príčetní. Pamätám si jedného plešatého suseda, ktorý k nám na Veľkonočný pondelok nabehol v krátkych pľundroch z odstrihnutých riflí.
Spravil na mňa nezmazateľný dojem. Nie kvôli šibačkovému veršíku.
Kvôli tým chudým čaptavým hnátom.
