Blog Diany Sixtovej: Ozajstné Vianoce

Vždy v období Vianoc sa veľa hovorí o tom, akí sú ľudia k sebe zlí a každý má plné ústa morálnych rád, ako sa máme k sebe správať a ako by to tu malo vyzerať. A potom prídu domov a nakričia na partnera, ponadávajú na celý život a naďalej majú dobrý pocit zo svojej etiky.
Popravde mi to lezie na nervy. Tak som sa rozhodla: dosť bolo rečí, treba konať! A tak sme si s pár priateľmi urobili Vianoce, aké majú byť. Bez zbytočných rečí. 
Bolo tam všetko. Ženské osadenstvo varilo kapustnicu, piekli sme rybu, prestreli na stôl a vyzdobili byt. Aj stromček sme mali, i keď len umelý.
Posledné roky som radšej na Štedrý deň utiekla kŕmiť holuby na sklený most. Neviem čím to je, ale pravda je taká, že aj ľudia, ktorí sa po zvyšok roka vydržia pred sebou aspoň tváriť, že sa majú radi, to na Vianoce nezvládajú a stávajú sa z nich sopky vybuchujúce tie najčírejšie odpornosti aké v sebe majú.
Ľudia nie sú zlí, len je to asi cez sviatky na nich priveľký tlak. Každopádne, všetci čo sme si pripíjali pri Vianočnom stole, sme to všetko mysleli vážne. Keď som niesla na stôl upečenú rybu, tak som pochopila, čo znamená, že jedlo je boží dar. To jedlo sme pripravovali s láskou a naozaj úprimne sme sa tešili, že ostatným chutí, dávali sme si navzájom kus vlastnej práce a snahy, bez ohľadu na odozvy a bez očakávaní vďaky.
V kuchyni, kde sme večerali, bolo príjemne teplo od trúby, v ktorej sa predtým piekla ryba a predsa som mala zimomriavky, také tie pekné zimomriavky.
Vlastne najčarovnejší moment, aspoň pre mňa, bol výrok kamaráta, sediaceho po mojej ľavici. Je to chalan, ktorý asi nikdy nemal naozajstné Vianoce, detstvo prežil po ubytovniach niekde medzi prázdnom a nesplnenými snami. Tvorili sme pri prípitku akúsi vlastnú modlitbu, želali sme všetkým ľuďom, aby mali Vianoce ako my, hoci aj v auguste a on povedal len: „Bože, ja sa ozaj cítim ako doma…“ Ak by to povedal hocikto iný, pousmiala by som sa, že je to milé a o chvíľu na to zabudla, ale toto bolo veľmi špeciálne.
Zrazu som mala pocit, že to má zmysel, že z nášho okrúhleho stola stúpa niečo živé, že všetko, čo sme dnes vykonali, je správne, že je to ozajstné a absolútne ma nezaujímalo, či si niekto myslí, že robiť Vianoce v januári je uletené. Uletené je ničiť lásku na Štedrý deň.
Sadli sme si a popri jedení sme sa rozprávali a veselo smiali a bol to ten najkrajší manifest, že dobro existuje a hlavne, že je celkom jednoduché šíriť ho, len treba začať od seba. Nikto zbytočne nefilozofoval o duchu Vianoc, láske a porozumení, lebo to tam všetko bolo. A ešte kúsok viac.
Dobro je. Ja to viem a neexistujú argumenty proti. A to si treba opakovať každý deň.