Piešťanec učil v nedeľnej škole, rozdával lieky aj okuliare (1.)

Uvidel viacero tvárí moslimského Pakistanu

Pakistan je plný paradoxov. Ľudia sú tam ako všade na svete – dobrí aj zlí. Štefan, vedúci piešťanského kresťanského Spoločenstva Živá voda a duchovný, mal šťastie na dobrých. Vrátil sa domov obohatený poznaním života v moslimskej krajine.

► Z akých zdrojov prišlo pozvanie do Pakistanu?
Pozvali ma kresťania z mimovládnej organizácie, zaoberajúci sa šírením vzdelania a Božieho slova medzi chudobnými kresťanmi v Lahore, Faisalabade a v okolí. V nedeľných školách sa dobrovoľníci venujú negramotným deťom. Učia ich čítať a písať v jazyku Urdu (pandžábí) a majú aj náboženský program. V krajine, kde je až 95 percent vyznávačov islamu, sú kresťanské rodiny veľmi chudobné. Najmä na vidieku si ich najímajú bohatí moslimovia najmä ako upratovačov či poľnohospodárskych robotníkov. Mnohí vyrábajú tehly na prudkom pakistanskom slnku. Rodičia nemajú prostriedky a deti neposielajú ani do moslimských škôl. Chýbajú im peniaze na cestovanie, nákup kníh, zošitov a pomôcok. Zaobstaráva ich nadácia, okrem šlabikárov a biblie napísanej v ich jazyku poskytuje aj iné publikácie. Podobné dary som priniesol z Európy.

► Počas troch týždňov pobytu ste zvládli všetky stanovené úlohy?
Navštívil som všetky miesta, najmä dediny, kde má nadácia dobrovoľníkov a nedeľné školy. Vždy sme s deťmi aj rodičmi absolvovali zaujímavý program, okrem modlitieb spievali piesne i hymny. Úžasný pocit, veď mali len Krista. Kresťanské vyučovanie v angličtine domáci prekladali do jazyka pandžábí.

► Do jednej z najchudobnejších a najskorumpovanejších krajín sveta – tropickej Ugandy – ste svojho času priniesli tisícsto eur. Domáci ich použili na stavbu nemocničného zariadenia a školy. Čo ostane po vás v Pakistane?
Medzi priateľmi a ľuďmi, ktorým leží osud chudobných kresťanov na srdci, sme vyzbierali tisícpäťsto eur a rôzne veci. Letecká spoločnosť Etihad mi umožnila zobrať dva kufre a až 64 kilogramov batožiny na palubu. Do auta smerom na letisko ich niesli dvaja ľudia.

► Pakistan sa Európanom javí ako krajina veľkých sociálnych rozdielov…
Žil som tri týždne medzi najchudobnejšími kresťanmi, býval v ich príbytkoch pri mestskej stoke, kde končil všetok odpad z domácností. Z druhej strany žili rovnako chudobné rodiny moslimov. Ľudia v mestách posielajú svoje deti do škôl – hoci štátne sú na veľmi nízkej úrovni, avšak mnohí vidiečania nemajú prostriedky na zaplatenie cestovného dieťaťu, nieto ešte na ostatné náklady. Zostávajú negramotné.

► Dá sa tradičná pakistanská škola porovnať so vzdelávacími inštitúciami v iných krajinách?
V Pakistane je budúcnosť odvodená od kvality vzdelania. Školský systém prebrali a doteraz sa inšpirujú Britmi. Vyučujú v jazyku Urdu a v angličtine. Aj angličtina je úradný jazyk. Majú podobné predmety ako my: zemepis, fyziku, matematiku. Na štátnych školách, nazvaných government schools, s nízkou úrovňou výučby majú aj islamiát. Učivo o prorokovi Mohamedovi a o islamskom náboženstve obyčajne memorujú. Potom je celá sieť súkromných škôl – moslimských i kresťanských pre deti, pochádzajúce z lepšie zarábajúcich vrstiev. Pred základnou školou navštevujú najmenší takzvané Playgroup, Nursery, Prep Class. Základné vzdelanie trvá jeden až desať rokov, stredné (College) dva roky a univerzitné jeden až päť rokov. Detí je v triedach viac ako u nás.

► Navštívili ste i školu, kedysi dávno založenú vaším príbuzným?
Keď sme z Lahore odskočili do Faisalabadu (pôvodne Lyallpur), navštívil som jednu kresťanskú školu. V roku 1961 ju založil prastrýc František, brat mojej starej mamy. Rehoľníka z rádu Školských bratov z vtedajšej britskej kolónie Cejlón do Multanu a Lyallpuru zavolal miestny biskup. Chcel mať v diecéze kresťanskú strednú školu. Zakladal ju v chudobnej časti mesta Peoples Colony (Ľudská kolónia) spočiatku pre sto študentov. František zomrel v roku 1994 vo Francúzsku a v dedičstve po ňom ostali aj čiernobiele fotografie z toho obdobia.

► Porovnali ste obrázky s realitou?
Za 55 rokov sa škola značne rozrástla. Má sto učiteľov a viac ako 2200 žiakov a študentov. Jej súčasťou sú aj prípravné triedy a dievčenská časť. Honosí sa názvom Gymnázium a kolégium La Salle. Stala sa z nej prestížna škola, v hodnotení výsledkov stredoškolákov skončila na druhom mieste v celom Pandžábe s približne sto miliónmi obyvateľov! Ukázali mi certifikát i fotku z jeho odovzdávania. ministerský predseda najľudnatejšej časti Pakistanu odovzdal ocenenie principálovi, ako tam volajú riaditeľa školy.

► Našli ste i viditeľnú zmienku o zakladateľovi?
Riaditeľ mi v kancelárii ukazoval portréty predchádzajúcich principálov. Prvý z nich, František, školu viedol v rokoch 1961-1975. Uvedomil som si, že brat starej mamy odovzdal študentom i škole svoje najlepšie roky. Podarilo sa mi stretnúť aj so staručkým učiteľom angličtiny. Učil tam 50 rokov a prijímal ho môj prastrýc. Doteraz sa v škole rozprávajú príbehy zo života Františka a z jeho obdobia. Potešilo ma, že má veľmi dobré meno a pre svoje deti ju vyberajú aj mnohí vyznávači islamu, aby im zabezpečili kvalitné vzdelanie. Dnes v nej študuje 30 percent kresťanov a 70 percent moslimov.

► Pred útokom atentátnika ste sa pohybovali neďaleko miesta nešťastia. Ako to tam vyzeralo?
Park Gulshan-e-Iqbal je jeden z väčších parkov v Lahore, meste so 14 miliónmi obyvateľov. Mesiac po mojom odchode previedla v tých miestach organizácia pridružená k Talibanu bombový útok. Do parku v osudnú Veľkonočnú nedeľu si vyšli rodiny s deťmi na prechádzku. (Moslimovia majú svoj sviatok v piatok). Mnoho žien, detí a otcov využilo voľný deň na spoločne strávené chvíle. Žiaľ, niektorí sa tešili poslednýkrát. Samovražedný atentátnik sa odpálil pri hlavnom vchode blízko detských šmykľaviek. Priateľ z Lahore mi písal o viac ako 70-tich obetiach a 300 zranených. Aj médiá potvrdili, že väčšinou prišli o život alebo skončili v nemocnici ženy a deti.

► V Pakistane je až 95 percent moslimov, prečo patrí k miestam teroristických útokov?
Nuž… keď idete napríklad ulicami alebo skôr cestami Lahore, po Karáčí, druhom najväčšom meste krajiny, možnosť útoku si nechcete pripustiť. Taliban či najnovšie Islamský štát a jeho nadšení podporovatelia môžu však zaútočiť hocikedy aj na moslimské školy či úrady. Vláda, spolupracujúca so západným svetom, pre nich nie je dostatočne pravoverná. A tak chcú uškodiť aj Pakistanu, teda jeho vláde.

► Vstupy do oficiálnych úradných budov či modlitební sú zvlášť chránené?
Pred vládnou budovou sú masívne betónové zátarasy, množstvo policajtov a vojakov so zbraňami. Dokonca som videl ľahký guľomet. Vstup do mešity alebo nemocnice? Ako na letisku – všetci prechádzajú cez stále pískajúci skener. Pracovníci ochranky ozbrojení puškami s ostrými nábojmi kontrolujú – muži mužov, ženy v uniformách ženy. Aj manuálne, či nemajú niečo na tele. Vstupy do škôl sa podobali na vchody do väzníc – ostnaté drôty, vysoká brána, zátarasy a pracovníci security. To je smutná každodenná realita života v Pakistane. Myslím si, že na teroristické útoky ani nemyslia, všetko berú ako nutné bezpečnostné opatrenia.

Štefan Patrik Kováč, ThLic – vedúci piešťanského Spoločenstva Živá voda, autor duchovnej literatúry (Život v Božom požehnaní 2014, Život s Bohom 2015 a Toto je skutočná Afrika 2016). Venuje sa duchovnému poradenstvu a vedeniu. Otec piatich detí. Vystupuje s prednáškami, svedectvami a prezentáciami na kresťanských a iných podujatiach.

Dočítate sa v Pieštanskom týždni číslo 15, ktoré je v predaji od 12. apríla.