Dva dni tancovali dolnolopašovskí mládenci pod šable
Hovorí sa, že stačí jedna iskra a od nej sa chytí celá vatra. Takou iskrou je v Dolnom Lopašove Martin Belák, ktorý už od pätnástich rokov ako mládenec kráča s partiou veselých mládencov odetých v dobových kostýmoch od domu k domu, aby na koniec fašiangu nebolo v dedine jedinej nevytancovanej dievky či ženy.
Dva dni chodili Dolnolopašovčania s muzikou, spevom a šírili dobrú náladu, jedli šišky, fánky, ale aj klobásu či slaninu, zapíjali pálenkou a obveseľovali susedov z horného, dolného konca i stredu dediny. Chcelo to riadnu dávku vytrvalosti a „kondičku“.
Svoju púť začali od kultúrneho domu v sobotu 25. februára, kde v ten deň viac ako sto kartárov z celého Slovenska „mastilo“ mariáš počas fašiangového turnaja. „Sprievod išiel do stredu dediny,“ informovali nás Mária Jurkasová a Ján Zemko, ktorí mali na starosť bar i varenie kávy. „Som veľmi rád, že k chlapcom, ktorí sa vyparádili do ľudových odevov, tento rok pribudli po prvýkrát aj dve dievčatá, Diana Knoblochová a Katarína Šimnová, ktoré si na fašiangovú pochôdzku obliekli dolnolopašovský kroj. Aby im nebola zima, vzali si aj čierne vlniaky. Ja už od detstva chodím vo fašiangovom sprievode. Ako slobodný mládenec som skákal pod šable a tento rok som si prvýkrát vzal aj bubon a pridal sa k hudobníkom,“ skonštatoval organizátor pochôdzky M. Belák.
Do uniformy hajdúcha sa preobliekol a zisťoval situáciu po domoch
Adrián Kunic. „Tu majú bránku zamknutú, znamená to, že nie sú doma, lebo u nás na dedine sa nezamyká,“ opáčil kľučku hajdúch na jednom z napohľad obývaných domov a prešiel k ďalšiemu. Tam už za bránou čakala gazdiná a tešila sa z príchodu mládencov. Najskôr jej zatancovali tanec s názvom Pod šable, potom ju richtár René Kunic vyzvŕtal, a ak bolo v dome viac dievčat či žien, na pomoc prišli slobodní mládenci.
Gazdiná im za tancovačku a muziku ponúkla pohostenie. Namiesto servírovacieho stolíka poslúžili i kovové vrchnáky smetných nádob. Boli dočista vyumývané tak ako obloky v chalupe. Aj pohostenie bolo, ako sa patrí. Ani v ďalších obydliach sa domáci neokúňali, niektorí si zatancovali, iní len popočúvali, pretože držali smútok za niekým, kto odišiel z tohto sveta. Gazdinám to však nebránilo v tom, aby šabľovníkov nepočastovali milým úsmevom a pálenkou.
Dočítate sa v Piešťanskom týždni číslo 8, ktoré je v predaji od 28. februára.
